Emmanuel Clinton a vzbura elít

Takže nakoniec bol Západ spasený zvolením Emmanuela Macrona za prezidenta Francúzska: úľava v Bruseli, optimistická eurozóna, vzostup na ázijských trhoch.


Vždy to bolo prosté. Nakoniec Macron bol velebený EÚ, bohyňou trhu a Barackom Obamom. A bol plne podporovaný francúzskou vládnucou kastou. Bolo to referendum o EÚ – a EÚ, vo svojej súčasnej podobe, zvíťazila.
Kybernetická vojna musela byť súčasťou hry. Nikto nevie, kde sa MacronLeaks vzali – na poslednú chvíľu došlo k masívnemu uverejneniu hacknutých Macronových volebných e-mailov. WikiLeaks dokumenty, ktoré mali čas si prejsť, potvrdili.

To nijako nezabránilo Macronovým posluhovačom v tom, aby z toho okamžite obvinili Rusko. Le Monde, kedysi skvelé noviny, vlastnené teraz tromi vplyvnými podporovateľmi Macrona, boli verným odrazom jeho predvolebného ohovárania Sputnika a RT, informačných útokov, a všeobecne, tvrdenia o zasahovaní Ruska do volieb.

Macronova rusofóbia vo francúzskej mediálnej sfére zahŕňa aj Liberation, kedysi noviny Jeana Paula Sartra. Edouard de Rothschild, predošlý šéf Rothschild & Cie Banque, kúpil 37% kontrolný balík v r. 2005. O tri roky neskôr začal neznámy Emmanuel Macron rychlokvašnú kariéru v sekcii fúzií a akvizícií a čoskoro dosiahol povesti „Mozart financií„.

Po krátkom koncerte na ministerstve hospodárstva pre neho boli založené siete mocných hráčov a mozgových trustov hnutia En Marche! A teraz prezidentské kreslo. Vitajte u otáčavých dverí štýlu Moet & Chandon.

Uvidíme sa na barikádach, kamarát

V poslednom televíznom strete s Marine Le Penovou sa Macron nehanbil používať blahosklonné / primitívne výlevy a dokonca nazbieral pár percentuálnych bodov navyše tým, že opisoval „Marine“ ako pomýlenú, skorumpovanú nacionalistickú klamárku „plnú nenávisti“, ktorá „prispieva k zlej nešťastnej situácii Francúzska“ a ktorá by priviedla krajinu do „občianskej vojny“.

To sa mu však môže vrátiť ako bumerang. Macron je predurčený byť strojcom vnútornej degradácie Francúzska; šampiónom „ráznosti“ v oblasti miezd, ktorej protiváhou bude rozmach čiastočnej zamestnanosti; a šampiónom rastúcej neistoty, aby sa posilnila konkurencieschopnosť.

Veľký biznis velebí jeho nápad zraziť dane korporácií z 33 na 25% (európsky priemer). Ale koniec koncov to, čo sa Macronovi podarilo udať, je recept na scenár „uvidíme sa na barikádach“: tvrdé škrty v zdravotníckych výdavkoch, podporách v nezamestnanosti a miestnych komunálnych rozpočtoch; minimálne 120,000 prepustených vo verejnom sektore; a zrušenie niektorých kľúčových práv pracujúcich. Chce presadiť „reformu“ francúzskeho zákonníka práce – proti ktorej sa stavia 67% francúzskych voličov – a vládnuť pomocou dekrétov.

Čo sa týka Európy, tak jedinou vecou, ​​ktorú „Marine“ povedala počas volebnej kampane, a čo bolo blízko pravde, bolo, že Francúzsko povedie žena, buď ona, alebo pani Merkel.

Macron bude pravdepodobnejšie novým Tonym Blairom, či, v oveľa katastrofickejšej vízii, novým (bývalým talianskym premiérom Matteo) Renzim.

Skutočná hra začína teraz. Podporilo ho len 4 z 10 voličov. Hlasovania sa zrieklo 25% voličov – a asi tretina, keď započítame neplatné hlasy. Bude pre Macrona prakticky nemožné získať v nadchádzajúcich voľbách parlamentnú väčšinu.

Francúzsko je teraz tvrdo rozdelené do piatich blokov – kedy ich spája len pramálo vecí: Macronovo hnutie En Marche !; Národný front Marine Le Penovej, ktoré bude znovu zhromažďované a rozšírené; Neposlušné Francúzsko Jeana-Luca Mélenchona, ktoré povedie novú ľavicu; zdrtení Republikáni; tradičná francúzska pravice, ktorá ako prasa škrabanie potrebuje po debakli Francoisa Fillona nového vodcu; a prakticky zničení po-hollandovských socialistov.

Orwellovský šok novoty

Na rozdiel od vnímania vo svete nebola najväčšou otázkou volieb imigrácia, ale hlboký odpor k francúzskemu hlbokému štátu (polícii, spravodlivosti, vláde, štátnej správe) – zaznamenaným ako utlačovateľský, skorumpovaný a dokonca násilnícky.

Dokonca ešte pred hlasovaním identifikoval vždy ostrý a rozkošne provokatívny filozof Michel Onfray, autor Dekadencie, najlepšej knihy roka, a zakladateľ Ľudovej univerzity v Caen, identifikoval niektorých hlavných hráčov stojacich za Macronovou kohortou: „vojnytúžiaceho“ filozofa Bernarda-Henri Levyho; Pierra Bergé z Le Mond; Jacquesa Attaliho – ktorý prakticky premenil socialistov na fanatických neoliberálov; šedú eminenciu Alaina Minca;bývalého šéfa Lekárov bez hraníc Bernarda Kouchnera; a bývalého oddaného Straníka z mája 1968 Daniela Cohn-Bandita – „Inými slovami zúrivých stúpencov liberálnej politiky, ktorá umožnila Marine Le Penovej dosiahnuť svoj historický úspech a podporu.“

Všetci vyššie uvedení sú vernými služobníkmi francúzskeho hlbokého štátu. V Asia Times som načrtol, ako bol stvorený Macronov hologram. Ale aby sme videli, ako ho hlboký štát dokázal podať ľuďom, je kľúčové spomenúť filozofa Jeana-Claude Michea, nasledovníka Georgea Orwella a Christophera Lasch, a autora nedávno vydanej publikácie Notre Enney, Le Capital.

Michea tiež poznamenáva, že teraz je oveľa ľahšie byť ľavicovým neoliberálom, než pravicovým neoliberálom; vo Francúzsku patria títo ľavicoví neoliberáli k veľmi úzkemu kruhu „mladých vodcov“, schválených Francúzsko-americkou nadáciou. Veľký francúzsky biznis a vysoké financie – v podstate vládnucej francúzskej kasty – okamžite pochopil, že katolícky kandidát starej pravice, ako Francoise Fillon, by nikdy neprešiel;potrebovali pre tú istú fľašu novú vinetu.

A tak sa objavil Macron: žiarivý prebal, predávaný ako zmena, ktorej môže Francúzsko veriť, ako relatívne mäkkému prístupu k „reformám“ potrebným na prežitie neoliberálneho projektu.

To, čo francúzski voliči v podstate schválili, je jednota neoliberálnej ekonomiky a kultúrneho liberalizmu. Môžeme to, rovnako ako Michea, nazvať „integrovaný liberalizmus“. Či, so všetkými tými orwellovskými podtextami, „post-demokratický kapitalizmus“. Skutočná vzbura elít. A „nevoľníci“ to ochotne baštia. Nech žerú predražené rožky. Francúzsko, opäť, stojí na čele Západu.

Článok pôvodne vyšiel na portáli Asia Times

One thought on “Emmanuel Clinton a vzbura elít

  • 20.5.2017 at 4:38
    Permalink

    What’s it take to become a sublime exoudnper of prose like yourself?

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *