Ústavný prevrat, ktorý nikto nezaregistroval.

Mečiarove amnestie sú mimoriadne tým, že diskusia o ich (ne)zrušiteľnosti je zároveň diskusiou o základoch práva. Tzv. Mečiarove amnestie boli zrušené na základe okolností, ktoré umožňujú hovoriť o ústavnom prevrate

Základným problémom, ktorý leží na stole, je zjavný nesúlad rozhodnutí Ústavného súdu z minulého obdobia v tej istej veci. V minulosti Ústavný súd konštatoval, že Mečiarove amnestie sú nezrušiteľné a s týmto výrokom sa stotožnil aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci Ivan Lexa vs. Slovenská republika

V podstate teda máme rozhodnutie potvrdené nielen najvyššou národnou autoritou, ale aj medzinárodným súdom, ktorý je podľa dohovorov, ktoré podpísala Slovenská republika, nadradený našim orgánom justície a jeho rozhodnutia sú pre nás záväzné.

Na neverejnom zasadnutí ústavného súdu 30.5.2017 však Ústavný súd išiel proti vlastným rozhodnutiam z minulosti a akceptoval zrušenie amnestií

Zdôvodnenie stanovísk jednotlivých sudcov zatiaľ nie je známe, poznáme len konečný výrok.

V čom sa líšila situácia na konci mája od mnohoročného konzistentného právneho pohľadu na tieto udalosti?

Viac budeme vedieť až zo stanovísk sudcov, odvážim sa však predpovedať, že Ústavný súd sa pri návrhu uznesenia implicitne riadil Radbruchovou formulou aplikovanou na amnestie práve v tomto čase.

Je to dnes už známa formulka, ktorú som spomínal v minulom zamyslení sa o amnestiách

Právo len vtedy zabezpečuje akúsi istotu, keď sú jeho formalizmy dodržiavané a vynucované orgánmi moci bez ohľadu na názor a postoj okolia. Hovorí sa tomu právny pozitivizmus. Oproti tomu stojí názor, že právo musí byť „spravodlivé“ a v prípade, že ide o zjavnú nespravodlivosť, treba ignorovať právne formalizmy. V tomto prípade hovoríme o prirodzenom práve. Avšak kto bude vyhodnocovať „spravodlivosť“ rozhodnutí, sa v tomto filozofickom prístupe nehovorí.

Filozof a právnik Radbruch teda popísal vzťah riešení nespravodlivosti a právnej istoty takto:

Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako ‘nenáležité právo’ spravodlivosti ustúpiť.

Celé roky právna obec považovala Mečiarove amnestie za nezrušiteľné, keďže princíp právnej istoty v tomto prípade jednoznačne prevažoval nad zjavnou nespravodlivosťou týchto rozhodnutí. Pripomínam ešte raz, že s týmto výrokom súhlasil aj medzinárodný súd.

Avšak z jedného dňa na druhý sa „miera (ne)znesiteľnosti“ zmenila.

Prevrat

Celý príbeh začal na pohrebe jednej z hlavných postáv a zároveň aj jedného z hlavných svedkov bývalého prezidenta Michala Kováča staršieho. Príhovory Pavla Demeša, známeho ako jednej z kľúčových postáv a organizátorov farebných revolúcií a súčasného prezidenta Andreja Kisku, doslova odštartovali kampaň za „zmenu„.

K téme sa začala vyjadrovať „angažovaná verejnosť“ Pokračovalo to mohutnou kampaňou v médiách pri príležitosti filmu Únos na tému zavlečenia Michala Kováča mladšieho.

Treba pripomenúť, že jeden z hlavných sponzorov filmu nebol nik iný, než Ministerstvo kultúry ovládané vládnou stranou Smer-SD, ktorého minister Marek Maďarič sa začal vyjadrovať o potrebe zrušenia amnestií.

Na pozadí rôznych korupčných škandálov Smeru sa „naraz“ zmenila aj mienka jeho predstaviteľov

Premiér Róbert Fico, ktorý ako právnik zastupoval Slovensko do roku 2000 pred ESĽP sa „naraz“ začal vyjadrovať v zmysle zmeny postoja koalície voči amnestiám.

Ján Budaj, ako bývalý aktivista a dnes poslanec Národnej rady sa stal jedným z hlavných protagonistov, ktorí žiadali zrušiť amnestie.

Všetky zložky spoločnosti boli pripravované na to, že existuje „celospoločenský konsenzus“ na postoji k týmto amnestiám. Naraz sa zmenila „miera neznesiteľnosti“. Nie na základe nových právnych skutočností, ale na základe mediálnej masáže.

V skutočnosti došlo k tomu, že médiá a mimovládne organizácie vytvorili zdanie nového právneho stavu, ktorý následne dal ospravedlnenie všetkým aktérom, ktorí sa na tejto zmene podieľali – vrátane Ústavného súdu.

Keď sa vrátim na začiatok, jedinou novou skutočnosťou v celom prípade je práve nastolenie iracionálnej mediálnej bubliny o tom, ako hrozne spoločnosť trpí neriešením amnestií. Je to však legitímny dôvod na zrušenie amnestií? Evidentne nie, najmä ak išlo o účelovú objednávku

Nebudem konšpirovať kto a za akým účelom túto objednávku vystavil. Hlavné role však suverénne zaujali súčasný prezident Kiska, Pavol Demeš a množstvo buď presstitútov, alebo užitočných idiotov v médiách. K nim rozhodne treba prirátať celú vládu na čele s Róbertom Ficom, ktorá musí vedieť, že nejde o právo, ale o jeho manipuláciu.

Moci sa teda nepriamo chopili nikým nevolené „osobnosti,“ ktoré navodením virtuálnej miery neznesiteľnosti umožnili zásadnú zmenu právneho stavu, ignorovanie práva a zaviedla sa retroaktivita ako možná norma. V skutočnosti sa zlomila akási hrádza, ktorá odteraz s daným návodom umožňuje ohnúť, zrušiť alebo zmeniť akýkoľvek zákon, ak príde tá „správna“ objednávka.

Vytvorenie zdania celospoločenského konsenzu pritom nie je nič nové. Rovnako „dobrovoľne“ podpisovali pracovné kolektívy v päťdesiatych rokoch úpenlivé žiadosti na Ústredný výbor KSČ, aby súdruhovia „spravodlivo“ potrestali zradcov socializmu, resp. kolektívy ROH počas normalizácie „dobrovoľne“ podpisovali petície  aby sa súdruhovia z Ústredného výboru KSČ nedali zmiasť zradcami socializmu, ktorí podpísali pamflet „Charta 77“ a v ktorom sa pár protištátnych živlov drzo dožadovalo ľudských práv a slobôd.

V päťdesiatych rokoch rokoch sa popravovalo a ľudia boli posielaní do bezútešnej otrockej práce jáchymovských baní, na konci socializmu ŠtB ľudí zatvárala do väzenia. Dnes sme modernejší, stačí už len zablokovať oponentom režimu prístup do „slobodných“ a „verejnoprávnych“ masmédií. Lenže tak ako v socializme nedokázala vládnúca garmitúra umlčať ľudí a výzvy ako „Charta 77“ alebo „Bratislava nahlas“ sa šírili pokútne a šuškanou propagandou. Paradox dejín je, že práve slovenský protestný elaborát „Bratislava nahlas“ bol vytvorený aj za pomoci jedného z dnešných aktérov Jána Budaja. Ak teda veríme, že jeho dobrovoľné angažmá v ŠtB bol len omyl a nebol nasadeným agentom v kategórii „tajný spolupracovník“. Podľa ústavu pamäti národa, zväzok a dokumenty, ktoré by mohli bližšie osvetliť jeho spoluprácu s ŠtB, sa v archívoch nenachádzajú a s najväčšou pravdepodobnosťou boli účelovo vytiahnuté spomedzi dokumentov ŠtB.

Vráťme sa však na začiatok. Mečiarove amnestie boli, sú a budú amorálne. Sú cynickým zneužitím právnych možností, ktoré ústavní činitelia v tej dobe mali.  Lenže nad rámec zákona nešli. Ľudsky vnímaná nespravodlivosť nie je porovnateľná s genocídou a neuveriteľnými ukrutnosťami, ktorých sa dopúšťali totalitné nacistické, fašistické a boľševické režimy a ktoré viedli k vzniku Radbruchovej formuly. Princíp, ktorý viedol k ich zrušeniu, je podobný princípu, na základe ktorého dnešná generácia „snehových vločiek,“ extrémne precitlivenej skupiny ľudí žiada právo „nebyť urážaní„. Subjektívny pocit urážky a nespravodlivosti nemôže byť právnym vodítkom práve preto, že ide o subjektívne meradlo, ktoré v realite nemá presné a pevné ukotvenie.

V skutočnosti zrušením amnestií právo subjektivizujeme, čo umožňuje jeho ľubovoľnú interpretáciu podľa toho, kto je práve pri moci. Ruší sa právna istota a rovnosť pred zákonom ako základná podmienka existencie demokratickej spoločnosti a naopak sa nastoľujú podmienky na zneužitie orgánov štátnej moci v zmysle subjektívne vykladaného práva.

Je neuveriteľne smutné, že na čele tohto procesu sú ľudia, ktorí by ho mali odsúdiť hneď od začiatku. Či je to predseda vlády, ktorý sa hrdo hlási k demokratickým a protitotalitným tradíciám Slovenského národného povstania, alebo prezident Andrej Kiska, ktorého nezávislé postavenie v štruktúrach ústavných činiteľov by mu malo dať slobodu sa vzoprieť podobnej manipulácii. Evidentne je však práve Andrej Kiska človekom, ktorý sa necháva ochotne zneužívať ako bábka svojich poradcov. Čo je z toho jeho vlastný názor, nevedno.

Históriu píšu víťazi. Ak vyhrajú dnešní „liberáli“ – rozumej ľudia, ktorí v mene svojho jakobínskeho presvedčenia sú ochotní likvidovať kohokoľvek akýmikoľvek prostriedkami, Fico, Kiska a Demeš budú hrdinovia, ktorí sa zaslúžili o nastolenie nového šťastného politicko-korektného multikultúrneho raja. Nejaké represie voči odporcom budú len triesočkami, ktoré vznikli pri nadšenom budovateľskom úsilí a ktoré prakticky ani nestoja za reč.

Ak naopak Európska Únia v dohľadnej dobe skolabuje a k moci sa dostanú ľudia, ktorí budú skutočne obhajovať slovenský národný záujem, demokratické a právne hodnoty, horespomenutí sa stanú výstražnou stránkou v knihách dejepisu.

Uvidíme…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *