Ako gýč pohltil svet

Štúdie ukazujú, že gýč tkvie v podnetoch, ktoré sú svojou vnútornou podstatou narcistné. Preto sa mu obzvlášť dobre darí v neoliberálnom prostredí určovanom dynamikou informačnej spoločnosti. Sociálne média sú narcistické, pretože jedinci umožňujú recyklovať svoje ja, bez toho aby sa museli konfrontovať s kultúrou ostatných.

Čo je prevažujúca estetika dvadsiateho prvého storočia? Podľa Ruth Hollidayovej a Tracey Pottsovej, profesoriek sociológie, sa práve teraz “topíme v gýči”. Už zbežný prieskum na nákupnej triede v niektorom z britských veľkých miest dodá dostatočné množstvo dôkazov o gýčifikácii každodenného života.

Gýču by sa dalo hovoriť aj lacnosť alebo nevkus. Odborníci gýč definovali ako nevkusné napodobňovanie existujúceho štýlu alebo ako neustály prejav zlého vkusu či umeleckej nedostatočnosti. Záhradný trpaslíci sú gýč rovnako ako lacné obrázky pre turistov, ktoré sú technicky síce v poriadku, ale svoje “pravdy” vyjadrujú až príliš otvorene a priamočiaro, často vo forme klišé.

Sú ľudia, ktorí dokážu s gýčom hrať ironicky, a môže to priniesť zaujímavé výsledky. Väčšinu času ale gýč nesie negatívne konotácie.

Terorizmus dáva prednosť gýču

Väčšina diktátorov sa pokúšala upevňovať svoju autoritu edwardovskou propagandou. Niekdajšiemu líbyjskému vodcovi Muammarovi Kaddáfímu sa hovorilo diktátor gýča. Jedným z mála vodcov, ktorí s ním mohli na prelome tisícročia o ten titul súťažiť, bol Saddám Husajn, ktorý si sám navrhoval pomníky v stalinistickom duchu. Vkus dnešných zbohatlíkov v Rusku, Číne, na Blízkom východe aj v Spojených štátoch vyniká istým druhom vyzývavej vulgarity, ktorá akademickým definíciám gýča perfektne vyhovuje.

Aj terorizmus, ktorý neopracovanými obrazmi prenikal v uplynulých dvoch desaťročiach do našich životov, má pre gýč slabosť. Propaganda al-Kájdy sa vyžívala v prezentácii romantických západov slnka, v predmoderných utópiách a “gotických” výstavkách lebiek a kostí. Sociológ Rüdiger Lohlker, ktorý analyzoval džihádistickú estetiku, píše o džihádistickom časopise Al-Qaeda Airlines, že vykazuje “fascináciu gotickými prvkami, lebkami a hnátmi a gýčom”.

Videá, ktoré zverejňoval takzvaný Islamský štát, používajú pri kultivácii “umenie násilia” s jeho schopnosťou šokovať, ešte gýčovejšie výrazové prostriedky.

Krádež kultúrnej identity

Prečo je teda gýču toľko? Je ho viac, než ho bývalo skôr? Veľa lepkavej lacnosti nájdeme v ľudovom religióznom umení. A šampiónom všetkých čias je v gýči asi Caligula. Osvietenstvo vystavilo gýču (v tej dobe obsiahnutému v barokovom umení) dočasnú stopku, ale ako to vyzerá, znova naberá na sále. Americký scenárista Kevin Williamson označil v National Review Donalda Trumpa za človeka “s najhorším vkusom od dôb Caliguly”.

Trump sa vracia k predosvietenskému absolutistickému vkusu: jeho pozlátený manhattanský byt je zaplácaný mramorom, nábytkom v štýle Ľudovíta XIV. a chaotickým zoskupením rôznych historických námetov.

Tento príklon ku gýču má podľa mojej analýzy čo do činenia s “dekulturáciou”. To je jav, pri ktorom určitá skupina prichádza o jeden alebo viac aspektov svojej identity. Termín sa objavil v sociológii v debatách o vplyvoch kolonializmu a následnej strate kultúry – napríklad v ranom diele Pierra Bourdieua Sociológia Alžíru.

Ľudia vždy potrebujú nejaké pravdy, ktorým budú veriť. Skôr sa tieto pravdy najčastejšie odovzdali prostredníctvom kultúry, dneska ale stále častejšie vznikajú len tak, bez sprostredkovania kultúrou. Ten istý mechanizmus na poli estetiky využíva gýč. Gýč dnes nanovo definuje naše vnímanie pravdy; ide o pravdy úplne mimo kultúru alebo kontext.

Vznik bezprostredných, čírych, dekulturizovaných právd je najlepšie viditeľný u fundamentalistických náboženstiev. Olivier Roy, bádateľ, ktorý sa zaoberá islamom, ukázal, že fundamentalistická viera vzniká vtedy, keď sa náboženstvo oddelí od pôvodnej kultúry, ktorej súčasťou bolo.

Radikalizácia prichádza, keď sa viera pokúša sama seba definovať ako kultúrno neutrálnu a “čistú”. Keď sa viera odstrihne od konkrétnych kultúrnych hodnôt, jej pravdy sa stávajú absolútnymi. Fundamentalistické náboženstvá majú aj tendenciu vidieť samého seba ako zdroj vedeckých právd.

Narcistný impulz

Štúdie ukazujú, že gýč tkvie v podnetoch, ktoré sú svojou vnútornou podstatou narcistné. Preto sa mu obzvlášť dobre darí v neoliberálnom prostredí určovanom dynamikou informačnej spoločnosti. Sociálne média sú narcistické, pretože jedinci umožňujú recyklovať svoje ja, bez toho aby sa museli konfrontovať s kultúrou ostatných.

Algoritmy nám podľa toho, čo za knihy sme si vybrali skôr, povedia, aké ďalšie sa nám budú páčiť. Narcistná štruktúra tohto modelu je očividná. V dekulturizovanom svete sa JA stáva jedinou zostávajúcou etickou referenciou.

Tam, kde nie je nikto kultúrne iný, sa berie do úvahy iba ja. V najhoršom prípade potom tento systém plodí sústredené na seba “alternatívne pravdy” a konšpiračné teórie, čo sú – pre svoju narcistickú, sebapotvrdzujúcu štruktúru – “gýčovité teórie”.

“Gýčopravdy” sa vytvárajú autonómne, narcistným potvrdením vlastnej pravdivosti. Podľa tejto logiky potom alternatívne pravdy a konšpiračné teórie nie sú zavádzajúce (v tom zmysle, že by potláčali existujúce pravdu), ale robia z pravdy gýč.

Vo výsledku to vedie k úplnej strate pravdy.