Christine Lagarde: História sa rýmuje. Správame sa ako pred začiatkom vojny

Mark Twain raz povedal, “História sa nikdy neopakuje, ale často sa rýmuje.” Hlavy štátov sa v tomto týždni zhromaždí v Paríži, aby si uctili 100 rokov od konca prvej svetovej vojny, mali by ale pozorne načúvať ozvenám histórie a vyhnúť sa chybám z minulosti.

Po celé stáročia naše globálne ekonomické bohatstvo utvárajú dvojité sily technologického pokroku a globálnej integrácie. Tieto sily majú vyhliadku na prosperitu medzi národmi. Ale ak sú zle vedené, majú tiež potenciál vyvolať katastrofu. Prvá svetová vojna je príkladom toho, že všetko sa deje zle, tvrdí Christine Lagardeová.

Päťdesiat rokov, ktoré viedli k Veľkej vojne, bolo obdobie pozoruhodných technologických vynálezov, ako sú parníky, lokomotívy, elektrifikácia a telekomunikácia. Práve toto obdobie formovalo kontúry nášho moderného sveta. Bolo to tiež obdobie bezprecedentnej globálnej integrácie – to, čo mnohí nazývajú ako prvý vek globalizácie, kde sa tovar, peniaze a ľudia mohli cez hranice presúvať relatívne s minimálnymi prekážkami. Medzi rokmi 1870 a 1913 sme zaznamenali značné zisky vo vývoze ako podiel na HDP v mnohých ekonomikách – čo je známkou rastúcej otvorenosti.

Všetko to vytvorilo veľké bohatstvo. Ale nebolo rozdelené rovnomerne alebo spravodlivo. Bola to doba temných a nebezpečných tovární a lúpežníkov. Bola to doba masívne rastúcej nerovnosti. V roku 1910 vo Veľkej Británii kontrolovalo 1% najbohatších takmer 70% národného bohatstva – nikdy predtým k niečomu takému nedošlo.

Dnes môžeme nájsť pozoruhodné podobnosti s obdobím pred Veľkou vojnou.Tak ako vtedy, teraz rastie nerovnosť a nerovnomerné zisky z technologických zmien a globalizácie podnecujú reakciu.

A v roku 1918, keď vodcovia videli polia s mŕtvymi, nedokázali z toho vyvodiť správne závery. Opäť uprednostňujú krátkodobé výhody nad dlhodobou prosperitou – ustupujú od obchodu, snažia sa znovu vytvoriť zlatý štandard a vyhýbať sa mechanizmom mierovej spolupráce. Ako John Maynard Keynes – jeden zo zakladajúcich otcov MMF – napísal v reakcii na Versaillskú zmluvu, dôraz na finančnú skazu Nemecka by nakoniec viedol ku katastrofe. Bol úplne správny.

Hrôzy ďalšej vojny donútili vodcu, aby našli trvalé riešenie našich spoločných problémov. Organizácia Spojených národov, Svetová banka a samozrejme inštitúcie, ktorú teraz vediem, Medzinárodný menový fond, sú pyšnú súčasťou tohto dedičstva.

A systém vytvorený po druhej svetovej vojne mal vždy byť schopný sa prispôsobiť. Od prechodu na flexibilné výmenné kurzy v 70. rokoch pri vytvorení Svetovej obchodnej organizácie naši predchodcovia uznali, že globálna spolupráca sa musí vyvíjať, aby prežili.

Dnes môžeme nájsť pozoruhodné podobnosti s obdobím pred Veľkou vojnou – závratný technologický pokrok, prehlbujúca globálna integrácia a rastúca prosperita, ktorá z chudoby zdvihla obrovské množstvo, ale bohužiaľ tiež zanechala mnoho chudobných. Bezpečnostné siete sú teraz lepšie a pomohli, ale na niektorých miestach opäť vidíme vzrastajúci hnev a frustráciu v kombinácii s reakciami na globalizáciu. A opäť sa musíme prispôsobiť.

Preto som nedávno žiadala o nový multilateralizmus, ktorý by bol inkluzívnejší, zodpovednejší a viac zameraný na ľud . Tento nový multilateralizmus musí znovu oživiť predchádzajúci duch spolupráce a súčasne riešiť širšie spektrum výziev – od finančnej integrácie až po náklady spojené s korupciou a zmenou klímy.

Náš nedávny výskum makroekonomických prínosov posilňovania žien a modernizácie globálneho obchodného systému poskytuje nové námety na spôsoby, ako vytvoriť lepší systém.

Každý z nás – každý vodca a každý občan – má zodpovednosť prispieť k tejto prestavbe.

Koniec koncov, to, čo bolo pravdivé v roku 1918, je aj dnes pravdivé: Mierové spolužitie národov a ekonomické vyhliadky miliónov závisia priamo na našej schopnosti objaviť mnoho rovnakého v našej spoločnej históri.