GATESTONE INSTITUTE: Ako moslimovia robia zo seba obete. Princíp a mýtus sebaviktimizácie moslimov

Keď francúzsky prezident Emmanuel Macron prehlasuje, že je pre “pozitívnu diskrimináciu” (udelenie verejných prostriedkov vo výške 15 000 eur každej firme, ktorá zamestná mládež z predmestia), tak tým vlastne povzbudzuje budúcich džihádistov, aby sa sami stavali do úlohy obetí.

Zdá sa, že francúzsky sociologický výskum nemá žiadne nové knihy, články ani predstavy o francúzskej moslimskej radikalizácii. Nie je ťažké pochopiť, prečo len pár učencov podľahlo pokušeniu zísť z vychodených chodníky ( “teroristi sú obeťami spoločnosti a trpia rasizmom” a tak ďalej) a neboja sa nadávok.

Mnohí sociológovia navyše zdieľajú rovnakú marxistickú ideológiu, ktorá pripisuje násilné správanie diskriminácii a chudobe. Ak sa už nejakí kacíri pokúsia vysvetliť, že teroristi nie sú automaticky obeťami (spoločnosti, bielych Francúzov, alebo kohokoľvek iného), zídu sa tu oddelenia svoriek moslimských aj nemoslimských učencov, aby ich lynčovali ako rasistov, islamofóbov a bigoťákov.

Po novembri 2015 kedy teroristi útočili v Paríži, Alain Fuchs, prezident francúzskeho Národného centra pre vedecký výskum (Centre national français de la recherche scientifique, CNRS), vyzval na zadanie nového projektu, slúžiaceho na osvetlenie niektorých “faktorov radikalizácie” vo Francúzsku.

Objavil sa teda detailný projekt Oliviera Galland a Anne Muxel “Mládež a radikalizmus: náboženské a politické faktory”.

Ich prieskum je založený predovšetkým na ankete, ktorú uskutočnila spoločnosť Opinion Way so 7 000 študentov stredných škôl a nasledovala druhá “anketa” s 1 800 mladými ľuďmi (vo veku 14-16 rokov). Ďalšia fáza bude zrejme zahŕňať individuálne a skupinové rozhovory s mladými študentmi stredných škôl.

Galland a Muxel nehovoria, že ich prieskum “reprezentuje” všetku francúzsku mládež. Pre lepšie pochopenie o čo vlastne v tejto skupine obyvateľstva hlavne ide, sú v prieskumoch nadmerne zastúpení moslimskí stredoškoláci.

Ich návrh je však kacírsky: To teda znamená, že existuje problém s moslimami.

Predbežné výsledky tejto rozsiahlej štúdie boli zverejnené na tlačovej konferencii 20. marca 2017. Na otázku v štúdii: Aké sú hlavné faktory radikalizácie? Odpoveď znela: náboženstvo. 

“Nemožno proste poprieť ‘vplyv náboženstva’. U mladých moslimov je vplyv náboženstva trikrát dôležitejší ako v nemoslimských skupinách. Štyri percentá mládeže všetkých denominácií obhajujú absolutistickú víziu náboženstva a zrejme sa držia radikálnych myšlienok. V našej vzorke mladých moslimov tento počet dosahuje 12%. Obhajujú absolutistický pohľad na náboženstvo – veria, že existuje ‘len jedno pravé náboženstvo’ a práve toto náboženstvo vysvetľuje stvorenie sveta lepšie, než veda. ”

 

A čo obvyklá vysvetlenie – nedostatočná ekonomická integrácia, strach z toho, že budú na sociálnych dávkach, vylúčenie zo spoločnosti a tak ďalej?

“Zdá sa, že čisto ekonomické vysvetlenie tu nie je presvedčivé. Myšlienka ‘obetovanej generácie’, pokušenia radikalizmom, je konfrontovaná s pocitom pomerne dobrej integrácie týchto populácií. [Mladí moslimovia] sa nezdajú do budúcna ani viac ani menej sebavedomí ako ostatná francúzska mládež, veria , že budú schopní pokračovať v štúdiu aj po maturite a nájdu si slušnú prácu. ”

 

 

Títo mladí moslimovia si uvedomujú, že netrpia rasizmom ani diskrimináciou.

Súčasne však mnohí z nich hovoria, že sa rovnako “cítia” byť diskriminovaní. Nie sú obeťami žiadneho rasistického systému – žiadny takýto systém neexistuje- sú však obeťami ideológie viktimizácie, ktorá tvrdí, že sú diskriminovaní kvôli rase a náboženstvu. (Poznámka prekladateľa – viktimizácia moslimov chápeme ako ideológiu, ktorá stavia moslimov vždy do úlohy obetí.)

“V našej vzorke je pocit diskriminácie dvakrát silnejší, najmä medzi mladými ľuďmi moslimskej viery alebo cudzinci. Aby sme vysvetlili lipnutie na radikalizme [u mladých moslimov], musíme si uvedomiť, že náboženské faktory sú tu kombinované s otázkami identity navyše zmiešanými s pocitmi viktimizácie a diskriminácie “.

 

Ak je islam motorom radikalizácie, druhým silným motorom radikalizácie je spomínaná dominantná ideológia viktimizácie.

“Mladí moslimovia, ktorí sa cítia byť diskriminovaní, sa častejšie držia radikálnych myšlienok ako tí, ktorí sa necítia byť diskriminovaní.”

Tieto predbežné výsledky sú viac než znepokojujúce. Aj proti všetkým sociologickým dôkazom, sociálnemu pôvodu a akademickej úrovni prevažuje vplyv náboženskej príslušnosti. Inými slovami, bez ohľadu na výkony mladých moslimov v škole a v povolaní ich rodičov, je štyrikrát pravdepodobnejšie, že sa budú držať radikálnych myšlienok, než mladí kresťania.

“Na tejto štúdii je snáď najúžasnejší tá sila vplyvu islamu,” zdôrazňuje Olivier Galland.

 

“Potvrdili to tiež školské štatistiky. Či už je ich sociológia aká chce, moslimská mládež má rovnaké sklony k radikalizácii.”

Táto štúdia nie je prvou, ktorá objasňuje proces radikalizácie mladých moslimov vo Francúzsku.

Je však prvá, ktorá spája radikalizáciu a ideológiu viktimizácie. Viktimizácia je výhovorka, ospravedlňovanie štátu, väčšiny politikov (ako pravicových, tak i ľavicových) a médií hlavného prúdu.

Okrem toho politika viktimizácie nielen bráni akémukoľvek riešeniu, ale ospravedlňovanie činov moslimov a ich stavanie sa do úlohy obetí v skutočnosti podporuje terorizmus.

Keď 17. februára 2017 francúzsky prezident François Hollande ponáhľal, aby navštívil 22 ročného mladíka Théa, ktorý tvrdil, že polícia ho počas konfrontácie s drogovými predajcami znásilnila (sodomizovala) obuškom – neskôr sa ukázalo, že Theo si nebol svojím obvinením polícia nakoniec tak istý, ukázalo sa, že prezidentská návšteva ničomu nepomohla. Stretnutie prezidenta Hollanda a Thea odštartovalo tri týždne nepokojov na predmestiach Paříža.

Keď francúzsky prezident Emmanuel Macron prehlasuje, že je pre “pozitívnu diskrimináciu” (udelenie verejných prostriedkov vo výške 15 000 eur každej firme, ktorá zamestná mládež z predmestia), tak tým vlastne povzbudzuje budúcich džihádistov, aby sa sami stavali do úlohy obetí.

Francúzsko má najväčšiu európsku moslimskú komunitu, najväčšiu židovskú komunitu, najväčší čínsku komunitu a najväčší arménsku komunitu. Francúzsky integračný model fungoval pri všetkých týchto skupín okrem jednej. Rastúce percento moslimov vo Francúzsku neakceptuje pravidlá, ktoré prijali všetci ostatní. Aby sa vyhli konfrontácii, tak všetci politici politických strán hlavného prúdu a všetky médiá hlavného prúdu postupujú v súlade s mýtom viktimizácie. Problém spočíva v tom, že je to len ďalšie polienko do ohňa eskalácie násilia, terorizmu a predstáv o viktimizácii.

Yves Mamou je novinár a spisovateľ žijúci vo Francúzsku. Pred odchodom do penzie pracoval dvadsať rokov ako novinár pre denník Le Monde. Komentár vyšiel v anglickom originále France: The Ideology of Islamic Victimization na Gatestone institute.