GATESTONE INSTITUTE: V Iráne kde vládne islamská šaría je aj tanec zločinom

Predstaviť si, že by tanec mohol viesť k uväzneniu, je ťažké. Je to však oveľa ťažšie pre dieťa, ktoré ešte len spoznáva svet okolo seba, a teraz sa má báť, že by mohlo byť napadnuté islamskou mravnostnou políciou, len za vyjadrenie nevinnej radosti.

Moslimská matka v krajine riadenej právom šaría – v Iráne – rozprávala o svojej desaťročnej dcére: “Spýtala sa ma: ‘Prečo nemôžem tancovať? Tancujeme, pretože sme šťastní. Ako môže byť zlé byť šťastný? Prečo je tanec zločinom?'” Hovorila o zmätku v očiach jej dcéry. “Je to otázka, na ktorú neviem odpovedať.”

Povedala, že život jej dcéry sa zmenil, keď počula, že 19-ročná dievčina Maedeh Hojabri sa stala terčom iránskej islamistickej “mravnostnej” polície. Jej zločin? Zverejňovanie videoklipov, v ktorých tancuje, na populárnych celosvetových sociálnych médiách, ako je Instagram. Dôsledky takého činu sú vážne. Rovnako ako v prípade ostatných mladých žien, ktoré vysielali videoklipy, na ktorých tancujú, bola Maedeh Hojabri zatknutá, uväznená bez riadneho procesu a bez možnosti sa brániť. V televízii bola verejne zahanbená vynúteným priznaním svojho “zločinu”.

Vďaka tanečným videoklipom na Instagrame sa Maedeh Hojabri stala v Iráne populárnou postavou a získala v sociálnych médiách stovky tisíc fanúšikov. Predstavte si, ako by sa s ňou zaobchádzalo, keby žila na Západe. Bola by pravdepodobne považovaná za talentovanú a mala by príležitosť svoj talent uplatniť – vystupovala by na verejnosti a bola by pozývaná do obľúbených rozhlasových a televíznych relácií. Ale v štáte riadenom právom šaría, ako je Iránska islamská republika, úrady považujú ľudí, ako je Maedeh Hojabri, za hanebného zločinca. Iróniou je, že za zločinca by mali byť považovaní skôr extrémistickí vodcovia krajiny, ktorá je štátnym sponzorom terorizmu. Títo muži, ktorí Maedeh Hojabri a ďalších jej podobných ľudí – ktorí jednoducho chcú len šíriť radosť zo života – považujú za neprijateľné nebezpečenstvo pre svoju krajinu.

Radosť zo života a tanec by mohli urobiť znesiteľnejším krutý život ľudí, ktorí čelia hospodárskym ťažkostiam, politickým nepokojom, cenzúre a celkovému utrpeniu. V Iráne sú však tieto jednoduché prejavy radosti zo života trestané zastrašovaním, súdmi šaría a uväznením. Výsledkom sú príliš často vynútené priznanie viny, ktorá Iránska islamská republika verejne vysiela preto, aby legalizovala svoje obavy a pohrozila každému, kto by tieto videá mohol sledovať.

To nás privádza späť k otázke desaťročného dievčatá: “Prečo nemôžem tancovať? Prečo je tanec zločinom?”

Predstaviť si, že by tanec mohol viesť k uväzneniu, je ťažké. Je to však oveľa ťažšie pre dieťa, ktoré ešte len spoznáva svet okolo seba, a teraz sa má báť, že by mohlo byť napadnuté islamskou mravnostnou políciou, len za vyjadrenie nevinnej radosti.

Čo je na tanci tak znepokojuje a desí mnoho islamských náboženských vodcov? Prečo islamistické skupiny kladú taký dôraz na vymývanie mozgov dievčatám, aby verili, že tanec je neodpustiteľný hriech?

Čiastočne to môže byť pokus potlačiť sexuálnu túžbu, ktorú môže tanec alebo sledovanie tanca vzbudiť, a čiastočne ide o želanie ovládať, obmedzovať a podmaniť si ženy pod zámienkou, že budú zachované “čisté” a zdanlivo oslobodené od sexuálnej túžby.

Základným pilierom práva šaría v Iráne bolo vždy ovládanie ženského tela. A ako tiež zavedenie práva šaría v Iráne ukázalo, islamistické zákony uprednostňujú sledovanie a kontrolu všetkých aspektov každodenného súkromného života každého občana. Táto úroveň dohľadu a trestu slúži na vytvorenie atmosféry strachu v celej spoločnosti: Ľudia si vždy a všade uvedomujú, že sú sledovaní.

Radikálni a extrémistickí moslimovia zakazujú všetko, čo môže byť označené ako “zábava”, nielen z dôvodov náboženských, ale ešte viac z dôvodov politických. V očiach fundamentalistických islamských vodcov sa ľudia, ktorí sa bavia aktivitami, ako je tanec a organizovanie večierkov, stávajú menej bojazlivými. A menej bojazliví ľudia by sa mohli odvážiť prekračovať hranice stanovené právom šaría a búriť sa proti štátu. To je považované za hrozbu pre moc, ktorú islamskí lídri majú nad svojím ľudom.

Navyše, z pohľadu extrémistických moslimov, ak si môže žena robiť, čo chce, tak môže začať hovoriť o svojich právach, riskovať “stratu čistoty”, získať finančnú nezávislosť a vzchopiť sa k tomu, aby odmietla status podriadenej občianky druhej kategórie, ktorý jej bol udelený vládnucou náboženskou autoritou pri jej narodení.

Podľa očakávaní však vynucovanie práva šaría tiež vytvára odpor, najmä medzi ženami a dievčatami snívajúcimi o slobode. To je dôvod, prečo sa po zatknutí dievčat – ako je Maedeh Hojabri – statočné ženy začínajú pripájať k tomuto protestu tým, že zverejňujú svoje vlastné tanečné videoklipy napodobňujúci tance Maedeh Hojabri.

Výučba práva šaría by mala byť starostlivo sledovaná v mešitách, školách i v spoločnosti. Ľuďom na Západe sa môže zdať neuveriteľné, že by sa tanec mohol stať zločinom. Ale keď sa niekde postupne zavádza právo šaría, tak sa akýkoľvek nevinný akt “zábavy” môže náhle stať zločinom skôr, než si to všimnete.

Desaťročná dievča môže v túto chvíľu len dúfať, že nastane čas, kedy bude mať možnosť slobodne tancovať, zatiaľ čo jej matka musí ďalej hľadať odpovede na jej otázky. Vo väčšine sveta môžu dievčatá skákať, točiť sa a vykrikovať radosťou – ale pre príliš veľa dievčat je aj malá pirueta zločinom. Koho navštívi mravnostná polícia nabudúce?

Dr. Majid Rafizadeh je absolvent Harvardu, bádateľ, podnikateľ, politológ, člen správnej rady Harvard International Review a prezident International American Council on the Middle East (Medzinárodnej americkej rady pre Blízky východ). Je autorom niekoľkých kníh o islame a americkej zahraničnej politike.