Generálni riaditelia mali v kríze padnúť za obeť, prečo sú teda ešte hrdinami?

Finančná kríza poukázala na hlbokú neistotu, ktorá korení v obave z toho, že človek nedokáže ovládať svet ekonomiky, ktorý sám stvoril.

15. septembra 2008 vyhlásila obria investičná banka Lehman Brothers bankrot. Bol to začiatok reťazovej reakcie, ktorá viedla ku kolapsu svetovej ekonomiky. Globálna finančná kríza, ktorá nasledovala, odhalila, ako krehký je v skutočnosti svetový ekonomický poriadok. Ak mal neoliberálny kapitalizmus niekedy čeliť kríze legitimity, bolo to práve vtedy.

Stačí sa vrátiť do decembra 2008, kedy vtedajší prezident Spojených štátov Barack Obama zahriakol šéfov najväčších amerických automobiliek za to, že na rokovania o ich záchrane prileteli do Washingtonu súkromnými tryskáčmi. Ako vtedy dodal jeden predstaviteľ Demokratickej strany: “To ste sa nemohli raz uspokojiť s prvou triedou alebo si aspoň dohovoriť spolulet? Prinajmenšom by ste dali najavo, že chápete situáciu. ”

Krátko po prepade ekonomiky vyzerali ľudia z najvyšších priečok korporátneho rebríčka rovnako bezmocní ako tí na tých najnižších. Kríza ukázala, že ani generálni riaditelia (CEO) firiem ani ich ekonomickí poradcovia nemali jasnú predstavu o tom, ako funguje trh, nieto ako ho ovládať. Ľuďom vo vyspelých krajinách nezostalo než sledovať, ako splašene globálny voľný trh padá do pomyselnej priepasti. CEO prestal byť hrdina, zrazu vyzeral skôr ako ten, kto bude za všetok ten prúser pykať.

Strih. Sme o desať rokov ďalej a všetko je inak. Ťažko sa verí, že si niekedy niekto skúsil spochybňovať ekonomickú a politickú nadradenosť veľkých šéfov ako v roku 2008. Vrcholní manažéri vlastne o reputáciu nikdy úplne neprišli a dnes, viac ako inokedy, ich berieme ako vizionárov a vidíme v nich lídrov. Ani o tie súkromné ​​lietadlá neprišli. Po krátkom symbolickom uťahovaní opaskov v čase krízy sa CEO bez mihnutia oka vrátili na paluby svojich tryskáčov.

Ľudia, ktorí šéfujú vlastným firmám, medzi inými Elon Musk, Mark Zuckerberg, ale tiež Larry Fink z investičnej korporácie BlackRock, dnes tvoria novú triedu CEO celebrít, ku ktorej mnohí vzhliadajú ako k idolom a hrdinom schopným zachrániť svet.

To isté platí aj pre širší okruh riaditeľov-zamestnancov, ako sú Jamie Dimon z banky JPMorgan Chase alebo Tim Cook z Applu.

CEO sa ale pritom podieľajú na chode svetovej ekonomiky prežranou rozrastajúcimi sa nerovností. Ako výrečnú ilustráciu stačí spomenúť systém odmeňovania manažérov tak nemravný, že umožňuje napríklad šéfovi Amazonu Jeffovi Bezosovi zarobiť takmer miliónkrát viac než zamestnancom jeho skladov.

Čo je ale ešte strašidelnejšie: milióny Američanov zdvihli ruku pre ostentatívneho superbohatého CEO a zvolili si za prezidenta Donalda Trumpa. V prejave po svojom zvolení velebil Trump svoj obchodný talent ako kľúč k politickému úspechu: “Celý život som strávil v biznise a vyhľadával nevyužitý potenciál projektov aj ľudí po celom svete. To isté chcem teraz robiť aj pre našu krajinu. ”

Len na moment prerušené uctievanie CEO ako hrdinu, vyjadrené najvýraznejšie vo voľbe Trumpa prezidentom, nás dostalo do bodu, kedy sa manažéri necenia len pre svoje schopnosti v oblasti biznisu, ale stávajú sa vzormi vo všetkých sférach života. Žijeme v tom, čo môžeme nazvať “CEO spoločností”: spoločností, kde je korporátne vedenie modelom pre transformáciu nielen biznisu, ale všetkej ľudskej činnosti, kde sa od všetkých – od politikov cez nezamestnaných, dokonca až po tých, ktorí hľadajú lásku – čaká napodobňovanie kvalít ospevovaného vrcholného manažéra.

Toto dnešné adorovanie manažérov vyvoláva otázku, čo ich pokračujúce idealizovanie umožnilo, zvlášť keď si uvedomíme, čo spôsobilo, že sa pred desiatimi rokmi ocitli na kraji priepasti. V tom čase dosť ľudí dúfalo, že ničivé dopady krízy otvoria dvere zmene ekonomickej a politickej paradigmy a že ohlasujú príchod férovejšej, rovnejšej a spravodlivejšej spoločnosti. Nielen, že tento prísľub zmeny nevyšiel – dnes taká zmena vyzerá vzdialenejšie ako predtým.

Po roku 2008 sa nejaký čas ozývali požiadavky, aby manažéri boli povolaní k zodpovednosti a prípadne potrestaní. Ako sa ukázalo, bolo to prakticky neuskutočniteľné. Pracovné miesta mizli, obchody zaťahovali výlohy, politici hlásali nutnosť razantných úspor. Ľudia si nič nepriali viac než oživenie ekonomiky. Lenže kto by návrat do dobrých časov viedol, keď sú najmocnejší biznismeni sveta v nemilosti?

Z dilemy sa zrodil nový príbeh, rozprávanie o hospodárskom oživení, ku ktorému nás šéfovia dovedú. Tento príbeh umožnil okamžitú, takmer zázračnú nápravu zničenej reputácie CEO. Súzneli s príťažlivým naratívom krízy: všetka viera sa podľa neho musí sústrediť na návrat imaginárnych zlatých časov, ktoré panovali pred rozvratom. V poslednej dobe sa tento naratív vynoril pri brexite s jeho sľubom obnovenej britskej suverenity a tiež v populistických politických sloganoch ako Make America Great Again.

Túžby po obnove a návrate sú samozrejme úplne pochopiteľné a vrhajú svetlo na dôvody, kvôli ktorým sa ideológia volnotržného heroizmu po kríze opäť dostala na výslnie. Na otázku, prečo sú manažéri stále idoly davov, ale zodpovedá len povrchne. Kým sa jednotliví šéfovia, od Martina Shkreliho z Turing Pharmaceuticals po Harveyho Weinsteina z Miramaxe, môžu stať terčom nenávisti kvôli svojej chamtivosti, skorumpovanosti alebo zneužívaniu svojho postavenia, CEO ako ideál znovu vošiel do všeobecného povedomia, trblietavý ako rýdze zlato.

Finančná kríza poukázala na hlbokú neistotu, ktorá korení v obave z toho, že človek nedokáže ovládať svet ekonomiky, ktorý sám stvoril. Tá je len ozvenou všeobecnejšieho strachu z nemožnosti rozhodovať o vlastnom osude. Ľudia boli znenazdajky postavení pred možnosť, že ich životy obrátili naruby rozmary a nepredvídateľnosť nadprirodzeného trhu. Kým sa od začiatku dvadsiateho storočia (právom) volali, že “peniaze sú svetským Bohom sveta”, zrazu prišla hrôza z toho, že finančníctvo je bohom krutým, takým, ktorému pramálo záleží na tých, ktorí sa klaňajú u jeho pozlátených oltárov.

Pri rýchlej rehabilitácii obrazu CEO v predstavách a mysliach nešlo len o praktické veci, o želanie zachovať si materiálne výhody, ktoré poskytuje neoliberálnej kapitalizmus. Bolo to psychologické opatrenie, nutná protiváha strachu z dehumanizácie vo zbesilú frankensteinovskú ekonomiku. Inými slovami: chceli sme predstierať, že niekto má veci pod kontrolou, aj keď všetky fakty a dôkazy nasvedčovali, že pravda je opačná. Všetko môže byť odpustené, len keď sa vráti nádej.

Udržanie mýtu CEO bolo potvrdením schopnosti jednotlivca ovplyvňovať svet a mať v rukách svoj osud. Bolo treba zachovať manažéra ako heroickú postavu, aby aj obyčajní ľudia zase získali pocit vlády nad vlastnými životmi.

Zachovať si vieru v CEO nebolo teda ani tak založené na nejakej empírii, skôr išlo o sprievodný jav bytia človeka, ktorý nakoniec potrebuje nájsť niečo, v čo veriť. Keď bola realita príliš tvrdá, musela sa vrátiť fantázia. Sľub, že sa každému dostane spásy, keď prijme evanjelium podľa CEO, prežil. Je to presne tá istá viera, ako že cholerický, misogynní surovec dokáže doviesť Ameriku k žiarivým zajtrajškom. Keď Trump povedal, že povedie Spojené štáty ako firmu, “v čiernych číslach a v predstihu oproti plánu”, voliči mu vydláždili cestu do Bieleho domu.

Vrcholní manažéri sú predstavitelia schopnosti ovládať trh, ktorý inak vyzerá neovládateľne a ktorý sa nestará o náklady ľudských životov. Táto túžba po kontrole ale zlyháva tvárou v tvár skutočnosti, v ktorej na zlej strane dvíhajúce sa vlny nerovnosti stojí veľa ľudí, podliehajúcich tyranii novej neúprosnej autoritárskej politickej intolerancie. Nezostáva než dúfať, že sa s budúcou krízou naučíme, ako sa zbaviť fantastického príbehu o CEO.