Komentár Paula Greniera: Variácie ruského konzervativizmu

Ak chceme porozumieť Rusku skutočne komplexne, musíme vynaložiť úsilie na to počúvať ho, a nechať ho rozprávať, namiesto toho, aby sme si doň projektovali svoje naše najhoršie strachy. Je čas na to, pozrieť sa na všetky druhy ruského konzervativizmu.

Amerika je liberálny štát. Američania vyzdvihujú dôležitosť individuality a majú potrebu odmietať hierarchiu a autoritu. Rusko je naopak známe ako viac konzervatívna spoločnosť, taká, kde záujmy skupiny prevažujú nad záujmami jedinca a existuje tu po stáročia rešpekt k hierarchii a autoritám.

Staršia analýza (“The New Eurasians,” Times Literary Supplement) sa snaží seriózne prečítať súčasný ruský konzervativizmus v jeho historickom kontexte. Lesley Chamberlain odmieta redukciu Ruska na jeho dnešného lídra Vladimira Putina. Lesley tvrdí, že Rusku vládne nie Putin, ale tradície. Je ďaleko od pravdy, že by dnešná ruská vláda viedla svojich občanov ku konzervativizmu, pravdou je opak, značná väčšina ruského obyvateľstva je konzervatívna, možno 80%.

Chamberlainová má obavy, že Rusko sa snaží vytvoriť: „alternatívnu verziu súčasného kresťanského, či post-kresťanského sveta, pokračujúceho, ale odlišného od Západu.“ Anti-Západný euroázijsmus je súčasťou súčasného ruského konzervativizmu. Ale je iba jednou z jeho súčastí. Prílišná pozornosť a zamerania sa naň vytvárajú dojem, že Duginov Euroázijsmus je jedinou konzervatívnou tézou. Nie je. Nie je dokonca ani jedinou verziou konzervativizmu, ktorý by sme mohli nazvať „ruská národná veľkosť“.

Ak chceme porozumieť Rusku skutočne komplexne, musíme vynaložiť úsilie na to počúvať ho, a nechať ho rozprávať, namiesto toho, aby sme si doň projektovali svoje naše najhoršie strachy. Je čas na to, pozrieť sa na všetky druhy ruského konzervativizmu. V roku 2015 v apríli,  som prijal možnosť zúčastniť sa v Kaliningrade na konferencii s názvom “Berdyaev Readings”. Išlo o trojdňové stretnutie akademikov a spisovateľov.

Napriek dôležitým rozdielom medzi ruskými prispievateľmi do diskusie, na jednom sa dokázali zjednotiť všetci: všetci akceptovali pre dnes prínos Ruska spred roka 1917, teda boľševickej revolúcie. Dokonca aj najviac liberálne orientovaní jedinci ako Boris Makarenko, profesor na Vysokej škole ekonomickej. Taktiež videl silné rodinné hodnoty, tradičnú morálku a sexuálnu etiku, ako silné stránky Ruska. Nebezpečenstvo pre tradičné ruské hodnoty, varoval, neprichádza zo Západu, ale z tlaku modernizácie ako takej.

Všetci sa tiež boli pripravení poučiť zo skúseností a myšlienok Západu, hoci za ich vlastných podmienok. Makarenko porovnal ruský konzervativizmus so západným mainstreamovým konzervativizmom a dodal, že ruská verzia je z týchto dvoch menej impozantná. Medzi západných mysliteľov, ktorí boli citovaní patrili Tocqueville, Hans Gadamer, Max Weber, Martin Heidegger, Isaiah Berlin, James Billington a mnohí ďalší.

Ruskí myslitelia najviac citovali, prekvapivo, Berdyaeva, ale tiež pro-Katolického filozofa Vladimira Solovyova.

Niektorí účastníci používali viac druhov konzervativizmus súčasne. V iných prípadoch, napríklad pri vyššie zmienenom Makarenkovi, ich myšlienky odbiehali do inej kategórie – liberálneho konzervativizmu.

Matveichev, bez debaty najviac eklektický mysliteľ v skupine, pri niektorých témach zastával liberálny koniec spektra. Napríklad, pri eseji o korupcii a štáte, citoval prácu ekonóma z Peru, Hernando de Soto, aby poukázal na to, že vláda zákona, ak je praktizovaná, napríklad v USA, je pre ekonomickú prosperitu sine qua non (nepostrádateľná). Čo sa mi zdalo na Matveichevej argumentácií fascinujúce je, že použil svoje argumenty Hegelovskou, či Platónovou logikou.

Je to štát a nie trh ako taký, ktorý predstavuje všetky tieto dôležité rámce a hocako môže byť zlá korupcia štátnych inštitúcií, je stále lepšie mať zlú, ako žiadnu formu rámcov, vrátane tých pre biznis. Všeobecné dobro nemôže byť redukované na dobro jednotlivých súkromných skupín a nemôže byť od nich odvodené. Tak ako súčet častí ešte nevytvára celok, tak môže súčet súkromných záujmov pracovať dokonca sám proti sebe. Je to štát, ktorý reprezentuje všeobecné dobro. Nemôžeme sa z tohto tvrdenia poučiť dnes na Západe?

Ľavicový konzervativizmus na konferencii, reprezentovaný najmä Dr. Alexandrom Schipkovom, expertom na vzťahy cirkev-štát, je kritický pre liberálny kapitalizmus a skutočne kritický aj k súčasnému Rusku, pretože tvrdí, že jeho konzervativizmus sa zameriava iba na rodinné hodnoty, bez zahrnutia všetkých komponentov ekonomickej fair-play.

Podľa Schipkova musia Rusi rôzneho razenia (ľavicoví a pravicoví, sekulárni a religiózni, červení a bieli) vytvoriť spoločnú etiku. Ale v skutočnosti Rusko už takú etiku má, takú ktorá zjednocuje všetky tragické udalosti jej histórie. Schipkov sa prostredníctvom Webera odkazuje na Ruskú ortodoxnú cirkev a etiku solidarity. Vo fascinujúcej eseji na rovnakú tému tvrdí, že tento koncept solidarity dlží veľa dielam nemeckého filozofa Maxa Schelera, ktorý mal tiež veľký vplyv na myšlienky pápeža Jána Pavla druhého. Podobne ako Katolícka cirkev aj Ruská ortodoxná cirkev nedávno vytvorila svoj sociálny koncept založený na ľudskej dôstojnosti.

Pre hrozné sociálne a ekonomické dopady liberalizácie behom 90-tych rokov sa slovo liberálne stalo niečím, čo znie v Rusku veľmi trpko. Čo však znamená slovo liberalizmus? Vo svojej vlastnej prezentácií som navrhoval, aby v Rusku pozornejšie definovali slová konzervativizmus a liberalizmus a vyhli sa tak ideologickej perverzii.

Podľa Matveicheva liberalizmus pozostáva z esencie slobody, sebestačnosti a sebaurčenia. Cez túto prizmu je cieľom existencie dostať sa z reťazí minulosti a váhy mŕtvych tradícií. Matveichev pokračuje, že liberáli zavrhujú tých, ktorí sa snažia zmariť „pokrok“ a nazývajú ich konzervatívcami a reakcionármi. Nie je čas na to, pokračoval Matveichev, aby sme sa zbavili ťažoby tejto nálepky, vytvorenej pre nás našimi protivníkmi?

Môže byť konzervativizmus kreatívny? A ak áno, tak ako? Mikhail Remizov, prezident Národného strategického inštitútu odpovedá, „ako by mohol nebyť“? Kritici na strane ľavice niekedy hovoria, že konzervativizmus nechráni tradície, ale ich znovuvytvára. Remizov túto urážku neprimá, pretože tvrdí, že demonštruje nepochopenie toho, ako tradície fungujú: (znovu)vytváranie je normálny, kreatívny prístup k tradíciám. Remizov súhlasí s Hans-Georg Gadamerom, že ostrý kontrast medzi tradíciami a modernitou je chorý a plochý pohľad na tradície.

Alexei Kozyrev, prodekan oddelenia filozofie na Moskovskej štátnej univerzite, ilustruje rovnaký kreatívny konzervatívny princíp, keď hovorí o sociálnom koncepte Ruskej ortodoxnej cirkvi. Úlohou moderného človeka je podľa tohto dokumentu nájsť kreatívny prístup k myšlienkam cirkevných otcov, napríklad Gregora z Nyssy, ktorý radil demonštrovať našu ľudskú dôstojnosť „nie nadvládou nad svetom, ale staraním sa oň a opatrovaním ho“. Sociálny koncept podobným spôsobom volá po obrane dôstojnosti ľudského embrya a mentálne chorých. Tu sa Západné environmentálne hnutia stretávajú s pro-life hnutiami, čeliac tak pravdepodobne našim vlastným ideologickým ohraničeniam.

Lesley Chamberlainová tvrdí, že Rusko nie je puzzle. Ale v skutočnosti puzzle je presne tým, čím je Rusko. Ako by malo byť jasné dokonca aj z vyššie popísaného prieskumu, ruský konzervativizmus, a Rusko ako také, zahŕňajú množstvo cností a nerestí. Oboje sú výrazné.

Medzi ruskými cnosťami je oveľa väčšia sloboda prejavu, aká sa mu obyčajne pripisuje. Pre Západných liberálov je lákavé prezentovať ruský konzervativizmus ako nebezpečný. Verím tomu, že týmto postojom strácame my a nie Rusi. Ruský konzervativizmus, alebo aspoň jeho dôležité časti, obsahujú pre Západ niečo cenné, ako sa snaží vytvoriť stratégiu pre vysporiadanie sa s narastajúcim neporiadkom vo svete. Pred všetkým iným je tu schopnosť prispieť k vyriešeniu problému, ktorému čelíme: ako zaviesť mäkšiu verziu západného modernizmu tak, aby sme zachovali svoje tradície, kým súčasne prevezmeme to najcennejšie z liberalizmu.