Komentár Petra Sokola: Kiska je nielen proamerický, hlavne je protislovenský. Podobný mu je Danko

Kiska je nielen proamerický, treba zdôrazňovať, že je hlavne protislovenský.

Kiska začal svoje protislovenské ťaženie, keď v priamom prenose, pri príležitosti 25.výročia vzniku samostatne Slovenskej republiky vyznamenal “osobnosti”, ktoré boli bytostne proti vzniku nášho štátu.
On sám sa tiež netajil, že bol proti tomu, aby sa Česko-Slovensko rozdelilo. S takýmto hodnotovým vybavením a ešte pochybnejším ekonomický vzostupom / jeho praktiky privatizéra, úžerníka a daňového podvodníka rozobrala predsedníčka strany na inom mieste/ sa stal s významnou podporou mainstreamových médii, prezidentom štátu, ktorý ani sám nechcel.
Plne v réžii svojich proamerických poradcov Bútora, Mazáka a spol. sa vydal osvedčenou cestou oblbovania mladých ľudí a organizovania majdanov na slovenský spôsob. Jeho pokus o prevzatie moci, keď cynicky využil ľudskú tragédiu zavraždeného novinára a jeho družky, našťastie nevyšiel. Nakoniec potopil aj vlastných, keď pošepol Karolíne Farskej a Jurajovi Šeligovi, aby v rozhodujúci míting, ktorý naozaj mohol privolať predčasné voľby, hodili uterák na námestie SNP. Aj toto taktizovanie prezidentskej kancelárie len svedčilo, že o emócie ľudí na námestí prezident nemal záujem. Jeho kancelária len v tej chvíli nemala pripravený pre svojho maskota ešte politický projekt – stranu. 

To, že prezidentovu pozornosť upriamujú jeho poradcovia hlavne na prvovoličov nie je náhoda. Mladí ľudia, bez životných skúseností, sú najviac náchylní podliehať mainstreamu teda konformnému väčšinovému vkusu. Prezidentovi spindoktori, alebo lepšie  manipulátori verejnej mienky to dobre vedia.

To, že mladí ľudia nie sú dostatočne hodnotovo ukotvení, má paradoxne na svedomí ďalšia bizarná postava našej politickej scény, momentálne predseda Slovenského parlamentu a predseda SNS Andrej Danko.

Jeho vajatanie o rigoróznej práci a komické vystúpenia, kde podľa všetkého ani on sám na konci príhovoru nevie , čo chcel na začiatku povedať, sa stali obsahom množstva vtipov, ktoré kolujú po internete.

Mohli by sme sa tomu všetkému len zasmiať, keby jeho vystúpenia mali len pobaviť divákov Ta3 pred nedeľným obedom. Bohužiaľ, vec je vážnejšia. To že si SNS vymohla v súčasnej vláde / mala ho aj v iných/obsadzovanie ministerstva školstva, má vážny dopad na budúcnosť tejto krajiny.

Po fiasku s upišťaným ministrom Plavčanom, ktorého úloha na ministerstve školstva bola ustrážiť obchody a rozdeľovať eurofondy podľa želania predsedu Danka a jeho sponzorov zo Slávie Capital, je obsadenie tohto postu bláznivou a zároveň úplne neschopnou svetoobčiankou Lubyovou priamym popretím zmyslu existencie SNS.

Lubyová na čele ministerstva školstva je taký paradox ako povedať, že združenie Globsec miluje Rusko. Zanedbávanie vlasteneckej výchovy na školách, povrchné vzdelávanie v oblasti poznania vlastnej histórie, prenikanie rôznych treťosektorových pochybných organizácii do vzdelávacieho procesu, je len malý výsek toho, čo diskredituje SNS v úlohe obhájcu slovenských národných záujmov. A tak je len smiešne, že nositeľom ideológie neomarxistickej inklúzie v školstve sa napokon stáva SNS, za čo by sa nemuselo hanbiť ani Progresívne Slovensko.

Školstvo a výchova mladých ľudí je nástroj ktorý, formuje budúce generácie. Mimochodom, zdá sa, že už aj sám predseda Danko je obeťou rozvratu vzdelávacieho systému, ktorý sa začal s nastolením nového spoločenského zriadenia po roku 1989.

Je predsa nepredstaviteľné /hlavne pre ľudí čo študovali ešte na normálne fungujúcich školách/, aby sa pri normálne fungujúcom systéme, ktorý má byť transparentný s jasnými nárokmi na študujúcich, dalo utajiť svoju rigoróznu prácu, diplomovú prácu alebo aby nebodaj vznikali pochybnosti, či práca vôbec existuje.

Tieto pravidlá hry, platili pre akéhokoľvek absolventa a tu sa dostávame do absurdnej situácie, že predseda parlamentu, mimochodom právnik s fungujúcou praxou pred vstupom do politiky vôbec pripúšťa diskusie o svojom vzdelaní.

Andrej Kiska a Andrej Danko sú si v mnohom podobní. Obaja sú produktom divokého prelomu rokov deväťdesiatych a milénia. Jeden nedokáže ani intonačne trafiť prejav, ktorý mu napíšu jeho poradcovia, druhý naopak trafí vo svojom prejave každé slovo tak, že nik netuší o čom prejav je. No dnes sú obaja – každý svojim spôsobom hlavne  protislovenskí. Jeden za pomoci z vonku a druhý rozkladá politickú kultúru Slovenska z vnútra.

Načase, aby obaja odišli na smetisko dejín…