Komentár Petra Sokola: Nedajme si ukradnúť 16. November 1989 ľuďmi zo “Slušného Slovenska”. Sú jeho popretím!

Dnes na námestie SNP nemôžem prísť, lebo nechcem dláždiť cestu mediokracii, revolučným výborom verejného blaha a už vôbec nechcem prispievať k rozkladu slovenskej štátnosti. Ak má byť Róbert Fico porazený, ako aj moji ďalší názoroví oponenti, chcem, aby sa tak stalo v slobodných voľbách a nie, aby sa o tom rozhodovalo na ulici. Slovensku vrátime vtedy právny štát, keď o postupe v trestnom konaní nebude rozhodovať ulica. Aj keď tomu všetci dnes tlieskajú.

Niekedy mám pocit, že sa k svojim moderným dejinám staviame macošsky. Jedným z takých dátumov, o ktorom moc nehovoríme je aj 16. November 1989. Študentský protest v predvečer Medzinárodneho dňa študentov (17.11) v Bratislave, kde demonštrovali vysokoškolskí a stredoškolskí študenti na Mierovom námestí.

Cestu k nemu vydláždila  Sviečková manifestácia z roku 1988, ktorú pripomína 25. marec – Deň zápasu za ľudské práva. Od roku 1993 je zo zákona Deň zápasu za ľudské práva pamätným dňom Slovenskej republiky.

Autorom myšlienky Sviečkovej manifestácie bol bývalý hokejový reprezentant Marián Šťastný, ktorý bol v roku 1987  zvolený do Svetového kongresu Slovákov za výkonného podpredsedu. Nad manifestáciou začal rozmýšľať sám, bolo to jeho prvotné individuálne rozhodnutie – akt individuálnej občianskej odvahy.

Manifestácia v roku 1988 sa stala najväčším verejným vystúpením proti komunistickému režimu vo vtedajšej ČSSR od roku 1968. Pripravili ju predstavitelia náboženskej opozície, biskup Ján Chryzostom Korec, Ján Čarnogurský, Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, František Mikloško a ďalší členovia katolíckeho disentu. Ten na území Slovenska plnil úlohu opozičného hnutia proti totalitnému socialistickému systému s vládnucou úlohou KSČ a KSS.

Dokázali sme to sami a práve tá odvaha zo “Sviečkovej” vydláždila cestu aj k študentskému a spontánnemu 16. Novembru 89.

Opäť to bola slovenská akcia, ktorú neskôr pochopiteľne zatienila Praha a jej 17. November. Iste 17. November a udalosti na Národní tříde sú našimi spoločnými česko-slovenskými dejinami a prielom, ktorý nám otvoril cestu k pádu vedúcej úlohy komunistickej strany. Dokonca i to vyhlásenie zrušenia článku 4 o vedúcej úlohe KSČ prišlo z budovy Slovenského národného divadla v Bratislave.

Zdá sa mi, akoby sme si neverili a stáli chrbtom k vlastným moderným dejinám. Ostatne domnievam sa, že 25. marec 1988 a 16. November 89 by mali byť oba riadnymi štátnymi sviatkami. A to z jednoduchého dôvodu, bez nich by nebola ani moderná slovenská štátnosť po 1.januári 1993. Viem, asi sa to dnes už nenosí, hľadať autentické symboly modernej slovenskej štátnosti. Ono sa tak nejak už vôbec nenosí hovoriť o národnej hrdosti a slovenskej štátnosti.

Dnes spomínam na ľudí prvej chvíle. Ľudí, ktorí nemali žiadny chladnokrvný kalkul. Ľudí, ktorí v prvej chvíli Novembra 89 riskovali všetko, lebo nemohli vedieť ako to dopadne. Jediným ich heslom bolo “dosť bolo”.

Boli to spontánne prúdiaci študenti na Mierové námestie od univerzity Komenského ako aj všetci tí, ktorí na Námestie SNP chodili do povestného generálneho štrajku. Ústredným sloganom, ktorý znel tými námestiami boli slobodné voľby. Chceme slobodné voľby.

Organizátori Za Slušné Slovensko sú popretím toho, čo chceli ľudia v Novembri 89. Sú popretím princípu slobodných volieb.

Parlamentná demokracia môže fungovať len v národnom štáte a prostredníctvom politických strán. Podotýkam ideovo nevyprázdnených, ktoré navzájom vedú svoj ideologický zápas o voliča. Bez vnútorne štrukturovaných demokratických politických strán nie je ani demokracia.

Organizátori Za Slušné Slovensko sú však aj popretím ďalšieho princípu z Novembra 89.  Tým je férovosť, rovný a rovnaký prístup voči všetkým vo verejnom živote.

Inak povedané mať rovnaké nároky a vyžadovať ich plnenie od verejných činiteľov. Ani túto požiadavku ľudia zo “Slušného Slovenska” nenapĺňajú.

Stačí položiť Jurajovi Šeligovi kontrolnú otázku o platoch v prezidentskej kancelárii, pozemkoch pod Tatrami, Bučine Zvolen a Levočských strojárňach. Dočkáte sa odpovede: “Čo ja s tým mám!” Odpovede, ktoré o čistých úmysloch a charakterových vlastnostiach ľudí okolo “Slušného Slovenska” povedia viac, než by sami možno chceli.

Slovenský 16. November 1989 má pre nás jedno poučenie. Pravda vzniká v kritickej menšine. “Sviečková” z 25. marca 1988 nám zas ukazuje, že cesta k pravde ja aktom slobodného individuálneho rozhodnutia, v ktorom človek riskuje aj samého seba.  Aj preto dnes na námestie SNP nemôžem prísť, lebo nechcem dláždiť cestu mediokracii, revolučným výborom verejného blaha a už vôbec nechcem prispievať k rozkladu slovenskej štátnosti.

Ak má byť Róbert Fico porazený ako aj moji ďalší názoroví oponenti, chcem, aby sa tak stalo v slobodných voľbách a nie, aby sa o tom rozhodovalo na ulici. Slovensku vrátime vtedy právny štát, keď o postupe v trestnom konaní nebude rozhodovať ulica. Aj keď tomu všetci dnes tlieskajú.

Nikdy som nemal rád výrok “tanec na hrobe dvoch mladých ľudí”. Prišiel mi vždy vulgárny a morbídny, dnes si ho však dovolím parafrázovať. Dnes si SaS a OĽaNO neuvedomujú, že adorovaním a podporou “Za Slušné Slovensko” už tancujú na hroboch vlastných politických subjektov. Stačí keď naši mladí Trockisti na námestí ukážu prstom práve na nich.

Paradoxne aj preto dnes na námestie SNP neprídem.