Moslimské znásilňovacie gangy v Británii: časť 1

Hoci sa sexuálne zneužívanie detí a mladých dospievajúcich dievčat vyskytuje po celom svete, zdá sa, že kríza znásilňovacích gangov vo Veľkej Británii je svojím obrovským rozsahom na Západe jedinečná.

24. júla 2018 vydal britský minister vnútra a poslanec Parlamentu za Konzervatívnu stranu Sajid Javid príkazy k objavovaniu etnického pôvodu členov mnohých znásilňovacích gangov, do ktorých činnosti sa zapojil veľký počet tzv. “Ázijských mužov”, ktorí po mnoho rokov sexuálne zneužívali zraniteľné mladé biele dievčatá , alebo ich predávali na sexuálne účely iným “ázijským” mužom. Javidova intervencia bola významná, pretože verejne uviedol, že väčšina týchto mužov je pakistanského pôvodu. Javidov otec prišiel do Británie z Pandžábu, s jednou librou vo vrecku, rovnako ako mnoho ďalších pakistanských prisťahovalcov. Stal sa vodičom autobusu a potom majiteľom obchodu s oblečením. Napriek tomu sa jeho päť synov stalo plne integrovanými Britmi s úspešnou kariérou podnikateľov, politikov a verejných činiteľov. Sú to modeloví predstavitelia druhej generácie úspešných imigrantov, na hony vzdialení od členov gangov. V reportáži o rodine Javidov denník The Times napísal:

“Vymenovanie Javida ako prvého nebieleho človeka – a prvého s moslimským pozadím – do čela veľkého britského štátneho úradu je vyvrcholením rodinného snaženia sa dlhého šesť desaťročí.”

Vzhľadom k tomu, že je identifikácia etnického pôvodu ako faktor vážnych zločinov naliehavou témou, ukázal Sajid Javid odvahu, že tento krok podnikol len niekoľko mesiacov po svojom aprílovom vymenovaní ministrom vnútra. Kritika zo strany Labouristickej strany na seba nenechala dlho čakať. “Jeremy Corbyn, líder Labouristickej strany, poprel, že existuje nejaký ‘problém’ s pakistanskými mužmi a sexuálnym zneužívaním a povedal: ‘Problémom sú zločiny páchané na ženách z akejkoľvek komunity.'” Sajid Javid si bol dobre vedomý, že takéto vyšetrovanie by mohlo byť pravicou použité na útoky na Pakistancov a moslimov. Bol oboznámený s predchádzajúcimi zákazmi demonštrácií vydanými Ministerstvom vnútra a s akademickými štúdiami na túto tému, a potom mal tiež svoje politické a osobné etnické životné skúsenosti.

Sajid Javid sa na vyšetrenie etnického pôvodu členov znásilňovacích gangov zaviazal v liste labouristickej poslankyni Parlamentu za Rotherham Sarah Champion. Rotherham bol prvým mestom v Anglicku, ktoré vo veľkom rozsahu zažilo vyčíňanie znásilňovacích gangov, a stalo sa dejiskom najrozsiahlejšieho škandálu sexuálneho zneužívania detí v Británii. Takmer pred rokom sa Sarah Champion dostala pod paľbu kritiky, pretože sa odvážila upozorniť verejnosť na skutočnosť, že členovia gangov sú prevažne Pakistanci.

Prvýkrát bola Sarah Champion zvolená do Európskeho parlamentu v roku 2012, v roku 2015 sa stala tieňovou ministerkou pre prevenciu zneužívania. Bola touto funkciou ocenená za svoju prácu v oblasti sexuálneho zneužívania detí, keď predsedala parlamentnej vyšetrovacej komisii zaoberajúcou sa sexuálnym zneužívaním detí. Vyšetrovanie bolo vykonané v spolupráci s detskou charitou Barnard ‘s, ktorá zverejnila záverečnú správu z vyšetrovania v apríli 2014. Bohužiaľ, Sarah Champion musela krátko na to v roku 2016 rezignovať, keď sa niekoľko poslancov pokúsilo zosadiť Jeremyho Corbyna z pozície lídra strany. V októbri roku 2016 bola menovaná tieňovou ministerkou pre ženy a rovnaké príležitosti, čo bola úloha, pre ktorú bola veľmi vhodnou kandidátkou. V novembri 2016 začala Národný akčný plán (Dare2Care), ktorého cieľom bolo predchádzať zneužívaniu detí a násiliu vo vzťahoch medzi dospievajúcimi.

O rok neskôr, 16. augusta 2017, bola po veľkú kontroverziu prinútená na post tieňovej ministerky rezignovať. Poslankyňou Parlamentu však zostala. 10. augusta 2017 počas rozhovoru pre BBC Radio 4 povedala o veľkom znásilňovacom gangu, ktorého členovia boli práve odsúdení v Newcastli upon Tyne, toto:

Vo všetkých mestách, kde sa tieto prípady stali, tvorili väčšinu páchateľov britskí Pakistanci …. Napríklad včera večer som v televíznom spravodajstve videla fotografie osemnástich odsúdených členov znásilňovacieho gangu a sedemnásť z nich boli evidentne ázijskí muži. Bolí ma, že sa to deje znovu a znovu a vláda nerieši, čo sa deje. Je toto otázka kultúry, alebo sa snáď deje niečo nové vo vnútri (pakistanskej) komunity? Za tento zločin už boli odsúdené stovky pakistanských mužov. Prečo nevyšetrujeme, čo sa to vlastne deje, a čo by sme mali preveriť, aby sme to napravili?

V rovnaký deň publikoval bulvárny denník The Sun článok od Sarah Champion, v ktorom napísala prakticky to isté. Článok vyšiel s titulkom: “Britskí pakistanskí muži znásilňujú a vykorisťujú biele dievčatá a je načase, aby sme sa proti tomu postavili”. V článku bolo napísané:

Príliš dlho sme ignorovali pôvod páchateľov sexuálnych zneužívaní a čo je ešte horšie – snažili sme sa tieto zločiny zamiesť pod koberec.

Takto to ďalej nejde. Títo muži sú predátori a ich spoločným menovateľom je ich etnický pôvod.

Musíme sa pozrieť pravde do očí ako dospelí, či už je akokoľvek nepríjemná, inak sa rovnaký scenár bude za šesť mesiacov opakovať znovu a znovu.

Iróniou toho všetkého je, že tým, že sme neriešili etnicitu páchateľov zneužívajúcich dievčatá, tak politická korektnosť spôsobila, že je to teraz problém rasizmu.

Hoci sa od článku Sarah Champion snažila dištancovať, stala sa vďaka tomuto článku v Labouristickej strane vyvrheľom. Labouristická strana vždy zdôrazňovala svoj odpor proti rasizmu – s výnimkou rasizmu proti Židom. Skupina poslancov naprieč politickými stranami napísala denníku The Sun a článok odsúdila. Hoci Sarah Champion odvážne vyhlásila, že “páchatelia sú zločinci a my sa s nimi musíme vysporiadať, nevyhýbať sa problému, a nebáť sa toho, že by sme boli nazvaní rasistami,” bola nútená 16. augusta 2017 odstúpiť z postu tieňovej ministerky.

Ďalšia iróniou je, že iná labouristická poslankyňa Naz Shah, ktorá je sama pakistanského pôvodu, sa pokúsila otupiť ostrie komentárov Sarah Champion bezpochyby správnym vyhlásením, že takmer 90% páchateľov sexuálneho zneužívania detí (podľa všetkého vo Veľkej Británii) sú bieli muži. Dodala: “Nemôžem prijať a tolerovať príbeh, ktorý démonizuje každého pakistanského muža ako násilníka.” Sarah Champion samozrejme nehovorila o zneužívaní detí všeobecne v prevažne bielej krajine, ale len o špecifikách situácie, v Británii skôr nevídanej; nikdy netvrdila, že všetci pakistanskí muži sú sexuálni násilníci. Niet divu, že sama Naz Shah (ktorá bola zrovna dočasne suspendovaná z Labouristickej strany v súvislosti s jej antisemitistickými výrokmi) bola vymenovaná v júli tohto roku tieňovou ministerkou pre ženy a rovnaké príležitosti, čo je funkcia, ktorú zastávala Sarah Champion.

Potom, čo sa Sarah Champion vyhrážali smrťou, musela jej protiteroristická polícia poskytnúť zvýšenú ochranu. Takzvaní aktivisti za ľudské práva, ktorých zjavne nezaujímajú práva malých a dospievajúcich dievčat na severe Anglicka a inde, ju obvinili z “rasizmu v obrovských rozmerov”.

Sarah Champion nebola mimochodom prvá, kto upozornil na páchateľov týchto zločinov. Ďalšia poslankyňa, Ann Cryer, odhalila detaily o znásilňovacích gangoch vo svojom volebnom obvode v meste Keighly v grófstve Yorkshire už v roku 2003. Keď to urobila, tak bola “zosmiešnená a označená za rasistku, klamárku a človeka s príliš bujnou fantáziou a bola nútená si doma nainštalovať ‘poplašný systém’. ”

Reputácia Sarah Champion bola v ranej fáze zachránená ďalšími poslancami. Barry Sheerman, labouristami zvolený za Huddersfield – mesto, v ktorom bolo za rovnaké trestné činy odsúdených len o niekoľko mesiacov skôr dvadsať osem mužov prevažne pakistanského pôvodu – vyhlásil, že je to “hanebná a nechutná kampaň proti odvážnej a pozoruhodnéj žene”. A ešte dôležitejšie bolo, že ju podporil Sajid Javid (v tom čase ešte nebol ministrom vnútra), ktorý na jej obhajobu tweetoval: “Corbyn urobil chybu, že vyhodil Sarah Champion. Potrebujeme pravdivú diskusiu o sexuálnom zneužívaní detí, vrátane možnej rasovej motivácie.” Toto svoje predsavzatie splnil prakticky hneď, akonáhle sa stal ministrom vnútra.

Hoci sa sexuálne zneužívanie detí a mladých dospievajúcich dievčat vyskytuje po celom svete, zdá sa, že kríza znásilňovacích gangov vo Veľkej Británii je svojím obrovským rozsahom na Západe jedinečná. Bývalý britský generálny prokurátor lord Morris z Aberavonu uviedol v Snemovni lordov už v roku 2013, že 27 policajných jednotiek vyšetruje najmenej 54 údajných gangov, ktoré sú zapojené do sexuálneho zneužívania detí. A opýtal sa:

“Je to kolektívna amnézia, ktorá nás urobila slepými k okolnostiam, že 27 policajných jednotiek vyšetruje najmenej 54 gangov údajne sexuálne zneužívajúcich deti?”

“Prečo vyšetrovanie a stíhanie v toľkých rôznych častiach krajiny trvá tak dlho?”

“Je to strach z rasizmu, alebo je to fakt, že mnoho z týchto zraniteľných dievčat pochádza z detských domovov?”

O štyri roky neskôr, v auguste 2017 denník Daily Express publikoval mapu s ôsmimi mestami, v ktorých boli aktívne znásilňovacie gangy. Vyšetrovanie, ktoré sa uskutočnilo v apríli 2017, už priviedlo pred súd v januári roku 2018 tiež 29 mužov z Huddersfieldu. Všetci obžalovaní boli odsúdení, čím sa celkový počet miest s aktívnymi znásilňovacími gangmi zvýšil na deväť.

15. septembra 2018 bolo uverejnené to, čo bolo popísané ako “doteraz najzávažnejší odhalený prípad sexuálneho zneužívania”, a to potom čo o tomto prípade v Snemovni lordov prehovorila barónka Caroline Cox, neochvejná obhajkyňa práv žien v britských moslimských komunitách.

Prípad sa týkal dievčaťa Sarah, ktorá bola unesená moslimským gangom, keď mala 15 rokov. Gang ju držal v zajatí po dobu dvanástich rokov, dvakrát ju prinútili sa vydať, opakovane bola znásilňovaná, bitá a prekonala osem potratov. Jej rodina sa obrátila so žiadosťou o pomoc na políciu. Tá ich však rovnako ako v ostatných prípadoch ignorovala. “Poznám Sarah a jej rodinu,” povedala barónka Cox. “Každý prípad sexuálneho zneužívania je hrozný, ale dĺžka a krutosť jej únosu robí tento prípad najhorším, s akým som sa stretla.”

Sarah je jediná obeť, ale je pravdepodobné, že tento gang obchodoval aj s ďalšími mladými dievčatami unesenými z tých istých ulíc.

V roku 2017 Liga na obranu Anglicka (English Defence League, EDL), ktorú niektorí označujú za rasistickú – na čo zodpovedá EDL – “Pravda nemôže byť rasistická” – zverejnila online zoznam “moslimských znásilňovacích gangov a ďalších odsúdených za znásilňovací džihád”. Ide o dlhý abecedný zoznam “170 známych dokončených súdnych procesov riešiacich trestné činy vzťahujúce sa k znásilňovaciemu džihádu v 68 hlavných lokalitách”. Detaily tohto zoznamu vyzerajú zaujímavo, pretože tento zoznam obsahuje odkazy na správy o súdnych procesoch, ale v skutočnosti je veľmi zavádzajúci. Predovšetkým neexistujú žiadne dôkazy o tom, že niekto zo zúčastnených mužov (najčastejšie jeden alebo dvaja) mal sebemenšiu predstavu o vedení “znásilňovacieho džihádu”, čo je koncept zrejme vytvorený ľuďmi z EDL.

Správanie znásilňovacích gangov so svojou klanovom štruktúrou a organizovanou povahou sa značne líši od znásilňovania a sexuálneho obťažovania páchaného mužmi všeobecne v Británii aj v iných krajinách. Pakistanci sa zdajú byť takmer jedineční v tom, ako kombinujú svoje úsilie a spolupracujú na tomto sexuálnom vykorisťovaní. Preto musí Javidovo vyšetrovanie pokračovať, aj keď znepokojí časti pakistanských a širších komunít – vzhľadom na to, že veľká časť týchto komunít má záujem na tom, aby sa táto záležitosť vyjasnila a aby bola obnovená ich dobrá povesť. Patria sem významní britskí moslimovia, ako sú Yasmin Alibhai Brown, Mohammed Shafiq a Nazir Afzal.

Hoci je Javidovo vyšetrovanie zamerané na otázku, prečo tieto gangy organizujú a ovládajú práve pakistanskí muži, je dôležité, aby to nebolo interpretované ako rasistické úsilie, ako to niektorí tvrdili – napríklad keď bola Sarah Champion obvinená z “rasizmu obrovských rozmerov”. Nikto netvrdí, že rasové charakteristiky násilníkov hrajú úlohu v ich zločinnosti, a preto by toto vyšetrovanie nemal nikto kritizovať z rasových dôvodov.

Zdá sa teda, že problém nesúvisí s rasou, ale že súvisí s kultúrou. Mnoho ľudí, veriacich v multikulturalizmus, zdá sa, považuje za “rasistické” akékoľvek negatívne vyjadrenia o inej ako západnej (a tiež izraelskej) kultúre. Pre niektorých je dokonca rasistické preberať od inej kultúry šaty, jedlo, náboženstvo, architektúru, umenie alebo hudbu, a nazývajú to “kultúrnym privlastnením” alebo “kultúrnym voyerizmom” – namiesto toho, aby to chápali ako možné vyjadrenie obdivu a úcty.

Muži v znásilňovacích gangoch nie sú pravými predstaviteľmi pakistanskej kultúry a moslimskej mravnosti. Podľa Bena Sixsmitha:

“Neboli len zneužívajúci cudzoložníci, ale pili tiež alkohol, brali drogy a posielali svoje obete na potraty. Inými slovami neboli to zbožní moslimovia.”

V hlavnej  politickej diskusnej relácii televízie BBC Newsnight zakladateľ hnutia Britská moslimská mládež Muhbeen Hussain šiel tak ďaleko, že poprel, že by odsúdení muži boli skutoční moslimovia:

Členovia týchto znásilňovacích gangov pili alkohol, brali drogy a usporiadali “večierky”, pri ktorých tieto mladé dievčatá sexuálne zneužívali. Neviem, čo je islamského na pití alkoholu, konzumácii drog a zneužívaní mladých dievčat.

Napriek rastúcemu sekularizmu v niektorých mestách zostáva Pakistan hlboko náboženskou spoločnosťou, v ktorej sú všadeprítomné prejavy zbožnosti. Rúhanie a príslušnosť k inej viere sú zdrojom veľkých sociálnych problémov. Otázkou teda je, do akej miery môžu tíchto mužov ovplyvňovať pakistanskej hodnoty?

Čiastočná odpoveď spočíva v tom, že napriek prísnym predpisom ohľadom správania žien v Pakistane a rade prekážok brániacich vzťahov medzi mužmi a ženami má krajina, rovnako ako niektoré iné moslimské krajiny, povesť krajiny s častým výskytom sexuálneho obťažovania, aj keď sa nejedná o obťažovanie vo forme zneužívania maloletých dievčat. Rôzne formy obťažovania žien v Pakistane popísal podrobne napríklad pakistanský sociálny aktivista Muhammad Usman Awan. V jednom článku z roku 2016 napísal:

Podľa prieskumu vykonaného agentúrou UNISON v roku 2008 sa v Pakistane viac ako 50% pracujúcich žien zápasí so sexuálnym obťažovaním. Každý deň je ohlasované stále viac prípadov násilia a ešte viac incidentov zostáva neohlásených. V rokoch 2008-2010 bolo zaznamenaných celkovo 24 119 prípadov násilia spáchaného na ženách, pričom iba 520 prípadov sa týkalo obťažovania žien na pracovisku …

V roku 2013 informovali médiá o 7 733 prípadoch násilia spáchaného na ženách. 1 556 žien bolo zavraždených, pričom 472 z nich bolo zabitých z dôvodu “cti”. Krajina notoricky zlyháva v obmedzení počtu prípadov obťažovania žien.

Jasne prevláda fyzické násilie, ale existujú aj iné formy obťažovania vrátane sexuálneho obťažovania žien vo verejnej doprave:

Stav verejnej dopravy v Pakistane je na hony vzdialený uspokojivej úrovni. Bežná pakistanská žena jazdí verejnou autobusovou dopravou denne. Cestovanie verejnými autobusmi sa však pre ženy stalo značne obtiažnym kvôli nežiadúcej pozornosti mužov a ich neslušným poznámkam.

Obťažovanie je, zdá sa, obzvlášť časté na pracovisku, ako podrobne opísala pakistanská novinárka Nosheen Abbas. Návrh zákona o obťažovaní žien na pracovisku, o ktorom sa hovorí, bol v roku 2010 parlamentom prijatý, ale v praxi sa tento zákon zatiaľ moc neprejavil. V dlhom a detailnom článku uverejnenom v máji 2018 na pakistanskom spravodajskom portáli Dawn napísala novinárka Nazish Brohi, že sa od roku 2010, kedy bol zákon prijatý, situácia zlepšila, ale pretrvávajú vážne problémy, a obzvlášť sa to týka žien, ktoré si na obťažovanie sťažujú .

Minulý rok sa k zaobchádzaniu so ženami v Pakistane vyjadril bývalý pakistanský minister financií a bývalý viceprezident Svetovej banky Shahid Javed Burki. Povedal, že nízke postavenie žien má vážne sociálne, demografické, vzdelávacie a finančné efekty. Porovnáva to so susedným Bangladéšom, v ktorom, ako povedal, sa situácia žien najmä vďaka ich zapojeniu do pracovného procesu výrazne zlepšila:

“Hlavným faktorom pre vyššie sociálne postavenie žien v bangladéšskej spoločnosti je miera zamestnanosti žien, ktorá je v Bangladéši 43,1 percenta a je takmer dvojnásobná v porovnaní s mierou zamestnanosti žien v Pakistane, kde činí len 24,3 percenta.”

Tento problém sa do istej miery odráža aj vo Veľkej Británii, kde moslimské ženy (prevažne pakistanského pôvodu) čelia obmedzeniam, ktoré im sťažujú zapojenie sa do pracovného procesu a získanie vyššieho vzdelania. Problémom je dokonca aj ich nedostatočná znalosť anglického jazyka. Tieto prekážky skúmala v roku 2016 vo svojom vládnom preskúmaní príležitosti a integrácia žien Louise Casey. Prinášanie pakistanských postojov do Veľkej Británie, často do segregovaných komunít, slúži len na udržanie presvedčenia, že ženy sú podradné bytosti, ktoré sú vo všetkých ohľadoch podriadené mužom. Akonáhle sú ženy ako také ponižované, môžu niektorí muži považovať sexuálne zneužívanie nemoslimských žien za svoje bohom dané právo.

Jedným zo zdôvodnení, ktoré páchatelia britských prípadov sexuálneho zneužívania používajú, je to, že zneužité dievčatá sú nemoslimky, ktoré sú podradné, a preto ich mohli beztrestne napadnúť. Mnoho obetí moslimských násilníkov hovorí, že páchatelia pri čine opakovali, že znásilnenie je v Koráne povolené.

Profesorka Univerzity Al-Azhar okrem toho vyhlásila, že Alah dovoľuje “moslimom znásilniť nemoslimské ženy, aby ich ‘ponížili'”.

Druhá časť tohto článku sa zaoberá úlohou, ktorú hrá absencia integrácie v kombinácii s konzervatívnymi alebo radikálnymi náboženskými postojmi, rovnako ako arabská prax taharrush jama’i (hromadné sexuálne obťažovanie), ktoré môžu byť kľúčom k pochopeniu toho, prečo sa toto zneužívanie vlastne deje.