Proti zbytočnej zdvorilosti: Alebo prečo Habermas odporúča divoký verejný priestor

Možno to nie sú občania, kto stratil súdnosť. Možno to sú ich lídri, tí, ktorí dlho odmietali verejnosť počúvať a namiesto toho s ňou zaobchádzali len ako s pravidelným zdrojom voličských hlasov mimo čas volieb ako s prekážkou, ktorú treba prekonať na ceste k hladkému, technokratickému vládnutiu.

Stratili sme azda všetci súdnosť? V demokraciách po celom svete komentátori úzkostlivo nabádajú svojich spoluobčanov, aby boli tolerantnejší a aby sa do debát viac púšťali s dobrou vôľou. V čase hyperpolarizácie, uzavretých bublín – dozvukových komôr na sociálnych sieťach, v čase populistických demagógov vo verejnej sfére má rada ľudí pocit, že verejnému životu chýba zdvorilosť.

Ako veľmi je teda zdvorilosť pre demokraciu podstatná? Podľa jedného z najväčších teoretikov verejnej sféry, nemeckého filozofa Jürgena Habermasa, ani nie. Habermas sa hlboko zaujíma o to, ako chrániť našu schopnosť riešiť problémy za použitia rozumu. A je presvedčený, že demokracia funguje najlepšie, keď je verejná sféra otvorená, anarchická a konfliktná.

Jürgen Habermas

Pre Habermasa nie je účelom verejnej diskusie nájsť a odôvodniť niečo, na čom sa zhodneme. Verejná sféra je skôr “systém včasného varovania”, sada “senzorov”, ktoré detekujú nové potreby, doteraz plávajúce pod povrchom toho, čo súčasnosť pokladá za politický konsenzus. Ak príliš usilujeme o zdvorilú diskusiu a rozumnú strednú cestu, riskujeme, že znížime schopnosť verejnej sféry formulovať nové politické požiadavky. Dostať také požiadavky na stôl totiž často v prvom rade vyžaduje nezdvorilú a konfrontačnú politickú taktiku.

Habermasova vízia politiky sa sústredí na moc, ktorou disponuje nespútaná verejná sféra. Svoju najväčšiu obavu formuloval už v roku 1962 vo svojej habilitačnej práci, publikovanej aj v preklade ako Štrukturálna premena verejnosti. Mal za to, že najväčšie formálne politické a ekonomické inštitúcie sa čím ďalej viac zabedňujú pred verejnou kritikou.

Počiatky idey kritickej verejnosti Habermas nachádza v osvietenskej Európe, ktorá podľa neho dokázala použiť ratio na to, aby donútila štátnu moc skladať zo svojho konania účty. A jej postupný úpadok vidí v príchode doby PR vládnutia, ktorého účelom je minimalizovať úlohu verejnosti v politickom rozhodovaní.

Habermas bol kritizovaný za to, že si dobu osvietenstva príliš romantizuje. Jeho cieľom ale bolo nasmerovať pozornosť na onú ​​priepasť medzi ideálom kritickej verejnosti a realitou politickej a sociálnej dominancie.

Rovnako ako ďalšie osobnosti spojené s frankfurtským Inštitútom pre sociálny výskum bol aj Habermas vo svojom myslení vedený nádejou na vytvorenie emancipovanej spoločnosti – takej, kde použitie politickej, sociálnej a ekonomickej moci môže byť plne zdôvodniteľné tými, na ktorých životy má mať každé takéto rozhodnutie vplyv. K tomuto ideálu Frankfurtskej školy Habermas pripája myšlienku, ktorá siaha až k Aristotelovi – že stredobodom ľudských schopností je jazyk. Fakt, že dokážeme porozumieť jeden druhému, nás podľa Habermasa zaväzuje k tomu, aby sme riešili konflikty rozumom. V každodennom živote sme odpradávna používali jazyk k organizácii životov a plánovaniu budúcnosti -v roku 1981 to Habermas nazval komunikatívne rokovanie.

Podľa Habermasa má taký predpoklad zásadné dôsledky. Už jednoduchým vstupom do nepretržitého prúdu komunikácie vždy prijímame, že to jediné, čo by sa malo brať do úvahy, sú rozumné dôvody, ktoré prijmú všetci. Habermasovi kritici upozorňujú na to, že v skutočnom svete ale to, čí hlas bude počuť a ​​čie myšlienky zaznejú v procese deliberácie, určujú sociálne rozdiely v prístupe k moci. Táto námietka je ale s Habermasovou koncepciou bez problému zlučiteľná. Vo svojej ranej prác bral Habermas racionálne zdôvodňovanie ako fundamentálnu sociálna prax, ktorá musí vždy zahrnúť aj morálne a politické otázky. Tým, že tieto subtílne formy moci a vylúčenia vynášame na svetlo, pomáhame zároveň odhaľovať ideál rozumového skúmania.

Aké má Habermasova teória komunikácie politické dôsledky? Jedna možnosť je hľadať nejakú cestu, ako prinútiť ľudí žiť svoje životy smerom k ideálu nezaujatej, zdvorilej deliberácii. Tvárou v tvár rastúcej polarizácii a blížiacemu sa potenciálnemu zrúteniu pravidiel hry, by sme mali hľadať nejaké cesty k tomu, všeobecné normy vzájomnej ohľaduplnosti, aby nám politika neskĺzla k občianskej vojne. Rozhodne to ale nie je možnosť, ktorú by volil Habermas. Nie je to však tak, že by si nejako cenil nezdvorilosti ako takú. Skôr sa obáva, že verejná sféra, ktorá berie prehnané ohľady na pravidlá deliberáciea racionálne debaty, stráca svoju najpodstatnejšiu funkciu. A tou funkciou je schopnosť vznášať otázky, témy, starosti a potreby, ktoré sú zrovna neviditeľné pre politických lídrov a širokú verejnosť. V práci Between Facts and norms (1992) Habermas argumentuje, že “obavy liberálov z otvorenia nespútaného spektra verejných problémov a tém nie sú odôvodnené”. Naopak, vďaka svojej “anarchickej štruktúre” môže súťaženie vo verejnej sfére umožniť objavovanie “nových problémov” a pomôcť prekonať “tisícročné okovy sociálneho rozdelenia a vykorisťovania”.

Konfrontácia, protest a nezdvorilosť sú všetko komponenty deliberalizačnej politiky, ako jej rozumie Habermas. Tieto formy konfliktu, odmietania existujúcich pravidiel a inštitúcií, sú tým, čo dokáže ukázať, či tá ktorá inštitúcia a to ktoré pravidlo obstoja pod racionálnou kontrolou. Habermas ide dokonca tak ďaleko, že nazýva schopnosť ustáť (či dokonca oslavovať) občiansku neposlušnosť “lakmusovým papierikom” vyspelosti konštitučných demokracií. Aj keď je Habermas známy svojím ambicióznym vnímaním našej schopnosti spolupracovať pri hľadaní pravdy, jeho poňatie politiky je skutočne aktivistické. Konsenzus nie je najvyššie dobro. Naopak, možnosť spoločnosti založenej na racionálnom konsenze sa stáva viditeľnou len v momentoch nesúhlasu, ktoré odhaľujú zlyhanie existujúcich noriem. Osvietenie nastupuje vo chvíli, keď sociálne skupiny ukazujú, že vládnuca spoločenská organizácia nedokáže brať do úvahy ich legitímne požiadavky a starosti. Preto Habermas dáva jasne najavo, že ho nezaujíma ani tak racionálne politická komunikácia ako taká, ale skôr celé “dejiny jej represie a obnovovanie”.

Habermasove neskoré práce sa sústredia na osud európskej integrácie, ktorej prominentným zástancom sám je. Táto aktivistická línia v jeho myslení ale predsa len začala oslabovať, pretože sa stále zaoberal absenciou dlhodobej politickej vízie v hlavách súčasných európskych lídrov. Sám si navyše v poslednej dobe všímal nebezpečenstvo v podobe neschopnosti európskych inštitúcií zabezpečiť si legitimitu. Čím viac sa inštitúcie ako Európska únia izolujú nepoddajných vplyvov verejnej sféry, tým viac dodávajú munície všetkým, ktorí sa dnes prihovárajú z pozície potlačovanej verejnej mienky. Veľké politické inštitúcie od Európskej únie po moderné administratívne štáty pristupujú k politike ako k sade manažérskych problémov, ktoré sa najlepšie riešia bez väčšieho vkladu potenciálne vzdorujúcej verejnosti.

Demokracia podľa Habermasa vyžaduje kypiacu politickú sféru a politické inštitúcie, ktoré sú schopné zahrnúť do seba energiu, ktorá vyvstáva z debaty, protestu, konfrontácie a politiky, a ktoré sú schopné sa tejto energii zodpovedať. Možno to nie sú občania, kto stratil súdnosť. Možno to sú ich lídri, tí, ktorí dlho odmietali verejnosť počúvať a namiesto toho s ňou zaobchádzali len ako s pravidelným zdrojom voličských hlasov mimo čas volieb ako s prekážkou, ktorú treba prekonať na ceste k hladkému, technokratickému vládnutiu.